Tyndallovi dokonca vyšli nekrológy. Celkovo však BNP a iné skupiny, ktoré zorganizoval, boli vyslovene okrajovými politickými hráčmi (najväčší úspech dosiahol v roku 1979, keď s Národným frontom získal v parlamentných voľbách 0,6 percenta hlasov). Ale práve politická nezaujímavosť tohto najúspešnejšieho povojnového pravicového radikála z neho robí sociologicky zaujímavý symbol. Symbol britského odporu voči radikalizmu.
Tyndall mal oveľa talentovanejšieho predchodcu – Oswalda Mosleyho, bohatého aristokrata, zakladateľa Britskej fašistickej únie. Mosley bol bystrý a dobre vzdelaný politik, veľmi dobrý rečník. Rast jeho popularity na začiatku 30tych rokov však zabrzdila veľmi tvrdá opozícia z prakticky každej strany, od konzervatívnych politikov až po labouristické zoskupenia, ktoré organizovali masívne protesty blokujúce pochody Mosleyho fašistov. Po nacistickej „noci dlhých nožov“ jeho verejná podpora klesla na minimum. To bolo, treba povedať, v období, keď bol fašizmus ako odpoveď na hospodársky či kultúrny marazmus 30tych rokov, alebo ako príťažlivá odpoveď bolševizmu, stále v móde. Napríklad vo Francúzsku si fašistické zoskupenia získavali širokú základňu.
Britská politická kultúra jednoducho nie je vhodným prostredím pre radikálov. Ukážka z opačného konca: Briti veľmi podrobne a kriticky na školách preberajú politiku „appeasementu“ z 30tych rokov (strednú školu mám ukončenú v Británii, takže o tom niečo viem). Nikde u serióznych britských komentátorov sa však nestretnete s primitívnym sloganom typu „keby sa Nemecko zbombardovalo v roku 1938, nemusela byť druhá svetová vojna“. Na rozdiel od americkej, alebo aj slovenskej, tlače, ktorá sa takýmito idiotizmami hemží. Britská mediálna elita je príliš dobre historicky a analyticky vzdelaná, aby sa niečoho podobného dopúšťala a ešte nadôvažok, ak má ísť o ideologickú barličku pre vyvolávanie rasistickej podpory intervenciám v rozvojových krajinách.
A o to práve ide. Britský establishment nevyužíva radikálne politické heslá na udržiavanie „potrebných“ vášní, ako to napríklad robia republikánske kliky v USA, kde rétorika naoko podporujúca boj „za demokraciu“ podlinkovo podsúva posolstvo, že tú si tí „tmaví“ nejako nevedia osvojiť. „Keby len si vedeli vytvoriť demokraciu, nemuseli by sme tam intervenovať.“
Práve vďaka tejto nechuti k radikalizmu v akejkoľvek podobe sa v Británii cítim bezpečne. Nemyslím tým fyzicky bezpečne, pri chôdzi na ulici, ale bezpečne ako člen spoločnosti, bezpečne z politického hľadiska. Nekrológy Johna Tyndalla som si prečítal ako zaujímavosť, a to je všetko.
