No, a samozrejme rímski katolíci. V Anglicku a Walese tvoria osem percent populácie. Rímsky katolicizmus je v Británii veľmi vplyvný okrem iného aj preto, že má pomerne veľa zástancov v intelektuálnych vrstvách, katolíci tiež vedú množstvo škôl a charít.
V rôznych obdobiach na katolicizmus zvykli konvertovať ľudia, nespokojní s vlažnosťou životného štýlu alebo aj s teológiou, prevládajúcou v Church of England. Koncom 19. storočia a začiatkom dvadsiateho takto v súvislosti s hnutím tzv. anglo-katolicizmu na katolícku vieru konvertovalo napríklad pomerne veľa umelcov a literátov. Pravda, v teologických otázkach dochádzalo v posledných rokoch medzi oboma církvami k zmiereniu, veď len tohto roku vydali ich predstavitelia spoločné vyhlásenie, že napríklad neuralgický bod uctievania Panny Márie nie je takým bodom vierouky, ktorý by dovoľoval považovať anglikánsku a katolícku teológiu za výrazne odlišnú.
Mojimi najobľúbenejšími britskými katolíkmi sú práve dvaja významní spisovatelia. Graham Greene a Anthony Burgess. Prvý bol konvertita, druhý v katolíckej rodine vyrastal. Greene vo svojich knihách nie vždy priamo o katolicizme hovoril, ale predovšetkým konštruoval dej tak, aby sa točil okolo otázok viery. Podobne postupoval aj Burgess, ale ten niekedy svoje postavy nechá priamo rozoberať komplikované teologické otázky. Burgess bol odporcom zosvetšťovania teológie, ak sa to tak dá povedať, naštartovaného 2. vatikánskym koncilom. Brilantne (a pomerne drasticky) túto otázku rozoberá v románe Earthly Powers. Církev zredukovaná len na „lásku k blížnemu“ a zbavujúca sa dôrazu na mystérium viery zapadá podľa Burgessa do paradoxného dehumanizujúceho bahna. Krásna kniha, bohužiaľ v čestine alebo slovenčine asi prístupná nie je.
Aby som sa vrátil k Church of England. Kým katolíkov vnútorne rozdeľujú názory na zákaz antikoncepcie a ženenie sa kňazov, anglikánska církev je oveľa liberálnejšia (napríklad povolenie ženám na vykonávanie kňažského povolania platí už vyše desaťročie) a rozdeľujú ju oveľa radikálnejsie otázky, napríklad diskusia ohľadne možnosti homosexuálnych kňazov.
Faktom však je, že tieto záležitosti, nechcem to zľahčovať, ale takpovediac skôr vkusu, síce hýbu církvami navonok, ale nijako nemôžu zahladiť fakt, že praktizujúcich kresťanov je v Británii, tak, ak aj inde v Európe, čoraz menej. Nájdu sa exotické výnimky. Napríklad na Hebridských ostrovoch v Škótsku doteraz pôsobia od oficiálnej škótskej církvi odštipené komunity s radikálnym náboženským duchom. V niektorých dedinách sa napríklad chodí do kostola každý deň. Známym je obrázok uzamknutých detských hojdačiek – nedeľa sa tu totiž svätí mimoriadne prísne, zakázaná je akákoľvek práca alebo zábava, aj na detských ihriskách.
Inde v Británii je však ústup náboženstva dramaticky viditeľný. Na každom kroku vidíte, ako niekdajšie kostoly slúžia novému účelu. Sú prerobené na obytné domy, reštaurácie, bary, hotely. Poznám dokonca jeden, ktorý slúži ako posilovňa.
Tento stručný prehľad (rozsiahlejší zoznam britských církvi nájdete tu) ukončím pár riadkami na túto tému od Philipa Larkina, známeho britského povojnového básnika:
Philip Larkin
Church Going
Once I am sure there's nothing going on
I step inside, letting the door thud shut.
Another church: matting, seats, and stone,
And little books; sprawlings of flowers, cut
For Sunday, brownish now; some brass and stuff
Up at the holy end; the small neat organ;
And a tense, musty, unignorable silence,
Brewed God knows how long. Hatless, I take off
My cycle-clips in awkward reverence,
Move forward, run my hand around the font.
From where I stand, the roof looks almost new-
Cleaned or restored? Someone would know: I don't.
Mounting the lectern, I peruse a few
Hectoring large-scale verses, and pronounce
"Here endeth" much more loudly than I'd meant.
The echoes snigger briefly. Back at the door
I sign the book, donate an Irish sixpence,
Reflect the place was not worth stopping for.
Yet stop I did: in fact I often do,
And always end much at a loss like this,
Wondering what to look for; wondering, too,
When churches fall completely out of use
What we shall turn them into, if we shall keep
A few cathedrals chronically on show,
Their parchment, plate, and pyx in locked cases,
And let the rest rent-free to rain and sheep.
Shall we avoid them as unlucky places?
Or, after dark, will dubious women come
To make their children touch a particular stone;
Pick simples for a cancer; or on some
Advised night see walking a dead one?
Power of some sort or other will go on
In games, in riddles, seemingly at random;
But superstition, like belief, must die,
And what remains when disbelief has gone?
Grass, weedy pavement, brambles, buttress, sky,
A shape less recognizable each week,
A purpose more obscure. I wonder who
Will be the last, the very last, to seek
This place for what it was; one of the crew
That tap and jot and know what rood-lofts were?
Some ruin-bibber, randy for antique,
Or Christmas-addict, counting on a whiff
Of gown-and-bands and organ-pipes and myrrh?
Or will he be my representative,
Bored, uninformed, knowing the ghostly silt
Dispersed, yet tending to this cross of ground
Through suburb scrub because it held unspilt
So long and equably what since is found
Only in separation -- marriage, and birth,
And death, and thoughts of these -- for whom was built
This special shell? For, though I've no idea
What this accoutred frowsty barn is worth,
It pleases me to stand in silence here;
A serious house on serious earth it is,
In whose blent air all our compulsions meet,
Are recognised, and robed as destinies.
And that much never can be obsolete,
Since someone will forever be surprising
A hunger in himself to be more serious,
And gravitating with it to this ground,
Which, he once heard, was proper to grow wise in,
If only that so many dead lie round.
