Epidémia obezity

Francúzsko pritom bolo pre mňa vždy krajinou štíhlych ľudí. Školáčky, zúfalo spotené, sa nástojčivo pýtali, ako ďaleko je to ešte na vrchol kopca (bola to asi pätnásťminútová prechádzka, teda pre mňa, zrejme nie pre ne).Poviete si, štatisticky nepodložené pozorovanie. Samozrejme. Ale som ochotný veriť, že niečo sa mení aj v krajine dobrého a zdravého jedla. Tlstne sa totiž všade.Pred desiatimi rokmi som strávil jeden rok v Anglicku. Pred rokom som sa sem vrátil. Už pri bežnom pohybe po uliciach som mal pocit, že tu čosi nehrá. Na krásu Angličaniek sú rôzne názory, ale môžem vám povedať, že pred desiatimi rokmi nebývali tak zúfalo tučné. Čoskoro som si to overil aj v reprezentatívnych číslach. Neuplynie mesiac, aby sa neobjavil nový výzkum, ktorý bije na poplach. Takmer každá veková kategória zaznamenáva každým rokom nárast priemernej hmotnosti. Musím si nájsť podrobnejšie údaje, ale jedna vec je jasná, týka sa to viac ženského pohlavia ako mužského. Jedným vysvetlením môžu byť... diéty. Tá úžasná aktivita, ktorá umožňuje zmätok v hlave skoncentrovať do celkom určitého pocitu viny (zo „zlého vzhľadu“) vo väčšina prípadov vedie akurát k nárastu hmotnosti. Telo si po období trýznenia doberie zásoby. Niekedy aj počas diéty samotnej - koľko poznám dievčat „na diéte“, ktorá pozostáva z odopierania si jedla a hltania kvant čokolády! Dievčatá okrem toho športujú menej ako chlapi, toť ďalšie vysvetlenie.Verejné diskusie sú poznamenané práve neschopnosťou dohodnúť sa, čo má na tejto prakticky epidémii väčší podiel – jedlo alebo nedostatok pohybu. Časopis New Scientist mal na jeseň článok, v ktorom vinníka pomenoval jednoznačne. „Tabakový priemysel je v oblasti manipulácie verejnej mienky úplnym neviniatkom v porovnaní s potravinárskym priemyslom.“ S tou manipuláciou je to iste zložité, ale v zásade mám tendenciu súhlasiť. Ohlušujúca reklama podľa mňa úplne pokrivila stravovacie návyky. Mám známeho, ktorý si v supermarkete zoberie len nízkotučný jogurt, ale pritom jedáva trikrát denne ten najlacnejší druh klobás, z ktorých aspoň štyridsať percent je tuk. A tie čokolády a zmrzliny... Vôbec, väčšina lacných potravín je buď sladkých alebo s ohromným množstvom tuku (a soli!). Nejde tu len o hmotnosť, to je len vyjadrením určitého fenoménu. Veľa ľudí sa v tejto krajine stravuje s rozvahou, ale drvivá väčšina sa prí výbere jedla riadi jediným kritériom – cenou. Známy mi hrdo ukáže štvrťkilové balenie bravčoviny, ktoré je o libru lacnejšie ako moja porcia. Čo si uvedomí, až keď mu to poviem, je, že moje mäso je čisté mäso, kým jeho je tvorené z jednej pätiny vodou, ktorá sa doň sofistikovane injektuje, a ako stabilizátory a neviem čo ešte obsahuje polovicu Mendelejevovej tabuľky prvkov (nie som proti potravinárskej chémii, je to užitočná vec, ale, ak mám na výber, rozhodne radšej jem jedlo). Naspäť k tučnote. Ak nemáte iné spôsoby realizácie, ale zato prístup k lacnému jedlu, prejedáte sa – viď chudobné farmárske oblasti a robotnícke štvrte na americkom Stredozápade. Kto to na vlastné oči nevidel, neuverí, ako katastroficky tučne môžu ľudia vyzerať. Ak vám jedlo v malých dávkach nedáva dostatok potrebnej škály vitamínov a minerálov (čo nie je prípad hamburgerov, čipsov a orieškového masla), jete veľmi veľa. Na poplach proti hroziacej epidémii obezity začala pred časom byť aj Svetová zdravotnícka organizácia. Tučnejú aj ľudia v rozvojových krajinác. Nedávno sa objavil výzkum z Mexika, nad ktorým odborníci len krútili hlavami. Opakujem, nejde tu len o hmotnosť samotnú. Tá sa len ľahšie štatisticky zisťuje a slúži ako ilustrácia fenoménu nezdravého životného štýlu. Koniec koncov, kto na to má, tuku sa zbavuje umelo. A končí to rôznymi extrémami a deformáciami. Zdravé a dobre vyzerajúce telo môže mať pokojne aj nejakú tú vrstvu tuku. Ale tenučké ručičky a široký zadok, či vyschnutá tvár a zadok po liposukcii ale telo evidentne nevyšportované, až atrofované...A mimochodom, neviem, či to spomenúť, ale mám taký dojem, vyslovene len nepodložený dojem, že ani tie krivky na bratislavských uliciach už nie sú to, čo to bývalo...