Je tu sieť „moderných náboženstiev". Rôzne odnože pentekostálneho hnutia. Členovia nehľadajú vieru, hľadajú istotu. Bibliu treba brať doslovne. S prímesami vedeckých termínov argumentujú, prečo teóriu evolúcie netreba brať vážne. Boha vedecky obhájime. Či Mormoni, Svedkovia Jehovovi a iné sekty, kde dogma slúži ako lidokain. Ver nejakému krkolomnému prikázaniu (transfúzia je proti Božiemu poriadku), uzavieraj sa pred svetom, komplikovaným, protirečivým, do presne vymedzenej ohrady učenia, tu ti bude dobre, tu nebudeš cítiť bolesť.
Katolícka církev na mystérium viery tiež oficiálne rezignovala. Mládež treba pritiahnuť hrou na gitaru, spraviť takú light verziu hippie hnutia. Mier a láska. Bez kondómov. Ale aj bez styku. Tie dogmy, dogmy týkajúce sa životného štýlu, si chráni presne ako spomínané sekty. Z presne rovnakých dôvodov.
Náboženstvo sa mieša s modernými formami marketingu, ponúka dogmy rovnako ako iný tovar. Pozri, aké máme krásne agresívne billboardy, pridaj sa k nám a budeš na tej správnej strane.
A, samozrejme, ostáva tú tá dôležitá funkcia cirkvi ako spolku, inštitúcie udržiavania noriem, miesta stretávania.
A inak sa svet hrá hlavne s ideológiami. Zobrali si kadečo z náboženstva, ibaže ho vyprázdnili od sebaspytovania. Veľké ideológie moderny sa vo svojej zvulgarizovanej podobe donekonečna hrajú s prísľubom lepšieho sveta dosiahnuteľného cez sektársky boj. Bez tej sebareflexie, zlo je niekde vonku. Sú ním nenažratí kapitalisti a ochráni nás štát. Nie, naopak, cesta do raja, ktorý vám opisujeme, vedie len cez potlačenie vplyvu štátu, tohto diabla.
Otázka viny, dosiahnutia božej milosti, rozjímanie o bolesti, akceptovanie paradoxov - to všetko je out. Doslovne v týchto termínoch, ale hlavne reálne.
Koniec náboženstva?
Americký sociológ Daniel Bell, jeden z najvplyvnejších analytikov modernej spoločnosti, sa vyjadruje v tom zmysle, že nástup novej vlny náboženstva je pomerne pravdepodobný. Spoločnosť bez náboženstva si jednoducho ťažko predstaviť a v minulosti sa vždy vlny rozdrobenia vierouky striedali s renesanciou.
Pridávam sa k Bellovi v tej opatrnej formulácii. Jednoducho, základné otázky, ktoré nútia človeka zaoberať sa niečím transcendentným, bolesť života a strach zo smrti, a tiež opojenie z nekonečna, nemiznú, aj keď priemyselný vek nám umožnil cítiť sa trochu viac božsky.
Pridávam sa k Bellovi aj v neschopnosti nielen odhadnúť, ale predstaviť si, ako by sa nejaká možná renesancia náboženstva asi tak mohla uskutočniť. Stáročné formulácie majú často sprofanovaný obsah, sú zajatcami práve tých hnutí zužujúcich náboženstvo na ochrannú zónu pred komplikovanosťou sveta a pred bohom.
Uvidíme. Koniec-koncov, prispôsobenie fasády ilúziám modernej doby neznamená, že vo vnútri cirkvi neprebiehajú zaujímavé kvasné procesy. Aspoň niekde, teda. Možno sa, naopak, niečo zaujímavého začne rodiť úplne mimo doterajších oficiálnych cirkevných štruktúr. Nemám nejaké dychtivé očakávanie, pretože, podobne ako Graham Greene, akceptujem boží poriadok a inak ma zaujímajú náboženské problémy hlavne ako určitý príbeh. Ale zároveň som dosť zvedavý. Ako to bude s tým zmŕtvychvstaním.
