Okrem pekných miest a vidieka a podobných vecí ma tu priťahuje niečo hlbšie. Pocit slobody. Británia je liberálna krajina vo veľmi komplexnom slova zmysle. Briti sú od malička vedení, aby sa vedeli o seba postarať, povedať si svoj názor, ale zároveň, aby dbali o druhých a spoznávali, ako vidia svet iní. Tieto dve stránky veci sa od seba pri výchove k skutočnej slobode jednoducho nedajú oddeliť.
Dbajú na etiketu, slušné správanie. Cudzincov tu v Yorku šokuje, keď vidia, že cestujúci v mestskej hromadnej doprave bežne pri vystupovaní z autobusu šoférovi povedia dovidenia a poďakujú. Vodiči áut jazdia zodpovedne, ohľaduplne (Británia má jeden z najnižších pomerov smrteľných úrazov na cestách v Európe). Nielen v súkromnom biznise, ale aj na úradoch sa človek väčšinou stretáva s prívetivým prístupom. A efektívnym – ak nie sú potrebné nejaké komplikované procedúry, tak sa nerobia. Po zážitkoch zo Slovenska a dlhodobom pobyte v Nemecku je to veľmi príjemná zmena.
Pouličná kriminalita býva v niektorých oblastiach vysoká, ale napríklad také „radosti“ života, ako je organizovaný zločin, má tiež Británia v značne nižšej miere, ako mnohé iné krajiny. Po prvé, krajina má veľmi výkonnú políciu, s ktorou verejnosť bez problémov spolupracuje. Po druhé, strelné zbrane sú jednoducho zakázané, takže šanca, že sa nejaký gang vyzbrojí a bude terorizovať obyvateľstvo, je pomerne nízka. No, a hlavne ide o mentalitu ľudí, schopnosť spolčovať sa pre obranu spoločných záujmov a od malička vštepovanú osobnú hrdosť a odpor k tyranizovaniu.
Vôbec sa mi ráta tradičná britská odolnosť. V priebehu roku som navštevoval nejaké kurzy bojových umení. Ani pri menej kondične vybavených študákoch, ktorí tak trochu omylom zablúdili na dosť tvrdé zápasnícke alebo boxerské tréningy, sa človek nestretol s nejakým reptaním alebo hádzaním flinty do žita. Aj keď nabudúce už možno nepríde, ale počas toho jedného tréningu sa zatne a s kamennou tvárou maká. Nádhera.
Tým nechcem povedať, že sa mi všetko len páči. Napríklad komercializácia života, spriemyseľňovanie zábavy – to všetko je v tejto kapitalistickej krajine až šokujúce. Poznám celé skupiny ľudí, ktorí si jednoducho nedokážu predstaviť stráviť voľný čas inak ako posedením v krčme, hraním počítačových hier, nakupovaním alebo výletom do nejakého zábavného parku. Vybrať sa nadivoko do prírody, flákať sa pol dňa len tak po meste, niekde sa spontánne vybrať pozrieť si čosi nového – to mnohým znie ako absolútna streštenosť. Tá neodbytná predstava, že zábava musí byť spojená s konzumáciou niečoho kúpeného – pivom, pizzou, skúšaním nového parfému... Domáce paničky, ktorých jediným zmyslom života je nachádzať v obchodoch výhodne zľavnený tovar. Je to podľa mňa častokrát jediný spôsob, ako sa môžu cítiť dôležité – manžel zarába, aj ja však musím dokázať, že som pre domácnosť kľúčová. Ako? No šetrím peniaze - aj tak, že idem za „výhodným nákupom“ cez celé mesto a miniem tým kopu benzínu.
No a potom také tie praktické veci. Británia má napríklad trochu problém so zubármi. Existujú štátni a súkromní. K štátnym, kde je to lacnejšie, ale je ich šialene málo, je lepšie ani sa nepokúšať dostať. Čakacie doby na jednoduché ošetrenie sú aj pol roka. Ale málo j aj súkromných. Ak ste zabehaný pacient, ešte sa to dá, ale vybaviť si inak termín rýchlejšie, ako do dvoch mesiacov, to už často býva zázrak (pravda, regionálne sa to líši, u nás v Yorku však napríklad určite).
Podobných drobností sa, samozrejme, nájde viac.
Ale inak, som stále rovnakým britofilom, akým som bol už dlho pred týmto pobytom. Nie som totiž v krajine nováčikom. Pred vyše desiatimi rokmi som nebol veľmi spokojný s mojím slovenským gymnáziom. Mal som zarobené nejaké peniaze, rodičia prispeli, príbuzní dali strechu nad hlavou – napochodoval som do súkromnej britskej školy a dožadoval sa prijatia a poriadnej zľavy na školnom. Našťastie mi to všetko dali a strávil som tu veľmi podnetný rok.
V Británii som zažil aj svojich takmer doslova 15 minút slávy. Účinkoval som v populárnej kvízovej šou televízie BBC. (Volala sa „Going for Gold“.)
Do krajiny som sa ešte párkrát vrátil pri obchodných a politických príležitostiach. A teraz jednoročný študijný pobyt.
Aj v budúcnosti plánujem udržiavať s hmlistým Albionom čo najužší kontakt. Keď človek vystúpi z lietadla, pustí sa ulicami a počuje to typické „cheers, mate“ alebo krik z kriketových ihrísk („move it, lads!“) cíti vo vzduchu „fish and chips“ a vidí, že sa jazdí po správnej strane cestyJ, hneď to akosi zahreje pri srdci.
P.S. Áno, ak by sa na to niekto chcel opýtať, tradíciu osobitného kohútika na studenú a osobitného na teplú vodu neviem pochopiť ani ja...
