Po prvé, evokuje obdobie „reálsocializmu" u nás. Čakanie na zopár kúskov základného tovaru v dlhých radoch. Hlúpe budovateľské heslá na fasádach budov. A spoločnosť prepletená jedným veľkým komplexom neurotických reflexov, do ktorého režim zbil komunikačné a tvorivé schopnosti jednotlivcov. Namiesto diskusií zlostné poštekávanie po oponentoch. Výlevy sťažností a odovzdaného pesimizmu priateľom. Nervózne zmätkovanie a strkanie lakťami v každodennom živote - od nástupu do autobusov až po tie nákupy v obchodoch.
Samozrejme, historicky je vznik troch -izmov (imperializmu, fašizmu/nacizmu a socializmu), ktoré sa koncom devätnásteho a v prvej polovici dvadsiateho storočia vynorili ako regulačná reakcia na určitú fázu vývoja priemyselnej, kapitalistickej spoločnosti, mimoriadne zaujímavý. Spoločenské dianie medzi svetovými vojnami a tesne pred nimi je kľúčom k pochopeniu hlbokej protirečivosti vývoja začatého osvietenstvom a priemyselnou revolúciou.
Ale ten zvyšok, úprimne povedané, je z hľadiska pochopenia dlhodobej vlny vývoja v prípade reálsocializmu dosť nudnou kapitolou. Režim akéhosi strojového, primitívneho myslenia a buržoáznych kultúrnych hodnôt - to všetko prepletené s filozofickými náhľadmi odvedenými od veľkých učencov 19. storočia. Dokonca od Marxa, čo je vhľadom na jeho tvorbu naozaj bizarné.
Všetko toto sa už dlhú dobu pred koncom udržiavalo len akousi zotrvačnosťou. Posledné roky reálsocializmu boli už len jemne bolestivou letargiou.
Po druhé, slovo socializmus nemám rád, pretože pre mňa predstavuje spôsob myslenia, kde snahou ľudstva by malo byť nutne vykresliť nejaký obraz budúcnosti a snažiť sa doňho vtesnať. Samozrejme, v priemyselnej spoločnosti všetci do značnej miery myslíme v akýchsi stimulačných obrazoch. Žijeme sledom obrazov niečoho, čo sa môže uskutočniť v budúcnosti, a tieto obrazy nás motivujú konať. (Ja napríklad v tejto chvíli žijem obrazom seba samého o pár dní sa v Ríme napchávajúceho dobrou talianskou stravou a študujúceho Sixtínsku kaplnku : )) Aj posadnutosť obrazmi, ktorou je naša spoločnosť taká plná, považujem za niečo problematického. Ale ešte znepokojujúcejší je pre mňa ten krok stvorenia nejakého naozaj plochého obrazu budúcnosti pre všetkých, kde sú prvoradými nejaké univerzálne pravidlá, ktorými by sa všetci mali riadiť. Len s cieľom naplniť nejaký jednoduchý hedonistický impulz (bolo by to krásne, ak by sa všetci mali radi - vymyslime spoločnosť, kde sa všetci nutne budú mať radi!) a tvoriť budúcnosť pre všetkých podľa takéhoto plagátu. Namiesto snahy preciťovať spoločenské vzťahy, trpezlivo odhaľovať protirečenia, tvoriť budúcnosť v každom okamihu - snaha rezignovať na realitu a orgiasticky nasledovať nejakú ikonu.
Samozrejme, ľudia si obraz nejakej lepšej vzdialenej budúcnosti vytvárajú tým intenzívnejšie, čím je prítomnosť ťaživejšia. Pri stretnutí s bojovníkmi z Latinskej Ameriky mám pochopenie pre ich niekedy radikálne vízie. V takýchto oblastiach je stret nekapitalistickej spoločnosi s kapitalizmom častokrát naozaj krutý a nedá sa ľahko prekonať čiastkovým zlepšením spoločenských podmienok. (Viz. môj skorší článok.) Pre mnohých v Treťom svete je „socializmus" akási zúfalá vízia alternatívy, ktorá v ich prípade musí byť naozaj radikálna.
Po tretie, to slovo nemám rád aj preto, že slúži akurát na alibistické, prázdne debaty. Namiesto tvorenia skutočnej politiky. Oprášenie slova socializmus v týždenníku Slovo podľa mňa dosť zapadá do typickej línie kváziintelektuálskych debát tohto periodika, čo je škoda, lebo tie prebraté úvahy Andersona či Cohena sú inak zaujímavé a dalo by sa od nich odraziť pri vytváraní hlbšej debaty o analýze a zmenách spoločenských podmienok.
Takže, aby som to zhrnul. Chápem, prečo je pre mnohých toto slovo príťažlivé. Radi ho používajú bojovníci za slobodu z Tretieho sveta. Socializmus obhajoval Albert Einstein. Ale pre mňa osobne ako liberála starosvetského razenia (nie „liberála" ako miništranta kapitalizmu vyzbrojeného piatimi poučkami z učebnice makroekonómie) má toto slovo príliš veľa nepríjemných konotácií.
