Obľúbeným námetom katastrofických scenárov, s ktorými sa pohrávame v príprave na reálne udalosti, sú často vyslovene zásahy prírody, napríklad pád obrovského meteoritu či mutácia vírusu alebo priónu do podoby, s ktorou sa vyrovnáme až po značných stratách na životoch. Kým riziko stretu s obrovským kozmickým telesom je podľa astrofyzikov minimálne, rýchle rozšírenie nového druhu choroby je pre horizont jedného ľudského života takmer istotou. Práve chrípky sú metlou ľudstva, ktorá nás navštevuje takmer pravidelne. Pandémia španielskej chrípky, ktorá nastala tesne po prvej svetovej vojne, si vyžiadala viac obetí ako vojna samotná. Ďalšie milióny si vyžiadali už oveľa menšie epidémie ázijskej a hongkongskej chrípky koncom 50-tych a koncom 60-tych rokov 20. storočia. Ďalšie znepokojenie vyvoláva rozširovanie baktérií vyvolávajúcich TBC rezistentných na antibiotiká, či možnosť rozšírenia eboly do Európy.
Existuje však kategória katastrofických scenárov, ktorá je ešte fascinujúcejšia. Technologický pokrok sa nám vymkne spod kontroly a veci, ktoré nám majú uľahčovať život, nás začnú ničiť, či už priamo, alebo preto, že sa ich ako spoločnosť nebudeme vedieť vzdať.
Vynechám teraz toľko debatované klasické vplyvy človeka na životné prostredie. Ide o niečo, s čím viac-menej rátame a celý proces environmentálnej degradácie je skôr postupným fenoménom – aj keď hollywoodskí filmári sa z pochopiteľných dôvodov ešte aj z desaťročia trvajúceho roztápania ľadovcov snažia vyrobiť nárazovú udalosť.
Typickým námetom katastrof v science fiction je situácia, kde umelá inteligencia preberie vládu nad ľudskou sférou. Výkonnnosť počítačov sa v súčasnosti zrýchľuje exponenciálne. Navyše čakáme ďalšie výkonnostné skoky. Akurát nevieme, ktorý smer, či smery výskumu sa ukážu ako rozhodujúce. Vytvorenie kvantových počítačov? Alebo bude nová inteligencia postavená nie na zvýšenej výkonnosti kalkulačných mechanizmov, ale na úplne inom princípe, neurónových sietí postavených aspoň sčasti z biologických komponentov? (Voľakedy ľudstvo riešilo otázku, či je možné vytvoriť umelý život, dnes sa skôr hovorí o vytváraní umelej inteligencie). Je umelá inteligencia vôbec možná (meraná napríklad Turingovým testom)? Jeden z mojich niekdajších prednášajúcich, fyzik, hovorieval, že nie. Stroje, či už mechanické alebo biologické, ak myslia, myslia vždy dedukčne, kým človeka a inteligenciu určuje schopnosť indukcie, tvrdil. Iní s tým nesúhlasia a sú z toho dlhé metafyzické debaty.
Možno zbytočné. Čo ak vyhynieme skôr, ako sa nám vôbec podarí uskutočniť tie spomínané skoky vo výpočtovej výkonnosti? Oblasť výskumu, ktorá sľubuje otvoriť obrovské pole doteraz takmer netušených možností, sú nanotechnológie, teda technológie, ktoré pracujú v referenčnej škále nanometrov. V tomto prípade niektorí vedci upozorňujú na možnosť, že sa napríklad nanoboti, akýsi roboti vytvorení pre fungovanie v extrémne malých mierkach, absolútne vymknú kontrole a premenia Zem na neobývateľnú hmotu (grey goo, či green goo). O niečo realistickejšie scenáre upozorňujú na toxicitu nanotechnológií a iné problémy.
Ešte späť k výpočtovej technike. Na to, aby sme boli ohrození, nemusíme ani dospieť do štádia vytvorenia umelej inteligencie. Už niekoľko rokov sa rôzni vedci pohrávajú so scenárom tzv. technologickej singularity. O čo ide? Prognózuje sa tu dosiahnutie stavu, kedy nebudeme schopní ani krátkodobo predpokladať ďalší technologický vývoj (alebo možno budeme, ale za použitia úplne nových foriem a techník chápania reality). Jednoducho, splynutie nových výpočtových technológií s novými formami výskumu vytvorí kritickú masu, kde budeme prevratné technológie vymýšľať prakticky denne. Celé ľudské bytie pritom stojí na schopnosti do určitej miery predvídať budúcnosť a kalkulovať pravdepodobnosti vývoja. Technologická singularita by zrušila svet, ako ho poznáme. Pravda, ak je takýto fenomén vôbec možný, o čom sa vedú ostré polemiky.
Pre jednu oblasť vedy naopak vieme s istotou určiť, že pri zachovaní súčasných trendov vývoja bude vyslovene revolucionalizovať naše bytie. Biotechnológie, genetická modifikácia. To, čo bolo doteraz záležitosťou „prírody“ sa stáva teraz teoreticky vecou nášho výberu. Pohlavie dieťaťa a jeho ďalšie charakteristiky. Možnosť klonovať zvieratá, vrátane vyhynutých druhov, klonovať ľudí. A nie je to len otázka klonovania jedincov. Ani tvorba orgánov pre implantácie nie je bez problémov. Alebo si zoberme, čo sa skúmavkových technológií týka, možnosť „pestovať“ mäso. Toto je dnes už možné a na priemyselnej aplikácii sa pracuje. Namiesto zabíjania zvierat bude možné proste vybrať zo skúmaviek vypestované stehná, prsíčka...
Nové technológie však nastoľujú ďalšie výzvy, ktoré neprichdzajú v takých skokoch, ako napríklad vývoj genetickej modifikácie a možno preto bývajú prehliadané. Zoberme si sústavné zlepšovanie biomedicínskych procesov. Dnes je technologicky možné udržiavať telo človeka vo vegetatívnom stave po mimoriadne dlhú dobu. V nasledujúcich rokoch nás preto čakajú nekonečné debaty o medziach a morálnych implikáciách eutanázie. Hovorí sa, že smrť si nevyberá, ale nás čaká to, že si budeme musieť vyberať smrť. A to sa netýka len staroby či dospelých postihnutých osôb. V medicínskych kruhoch sa ostro debatuje o eutanázii detí – aj keď nejde zďaleka o taký palčivý problém. Existujú choroby, ktoré sa ťažko v prednatálnom stave diagnostikujú (alebo aj v prípade diagnózy nastáva etický problém ohľadne potratu). Narodí sa dieťa, ktoré nijako nie je schopné normálne existovať, ale za použitia inkubátorov a liekov ho možno udržovať pri živote aj niekoľko rokov. Dnes je to otázka len pre najvyspelejšie zdravotnícke systémy, ale dostupnosť technológií sa zvyšuje rýchlo. Vôbec, otázka prežitia má pre dnešného človeka žijúceho vo „vyspelom svete“ úplne iný referenčný rámec, ako to bolo jednu, dve generácie dozadu. V prognostických modeloch pre účely hospodárskeho plánovania dnes nerátame s radikálnymi skokmi vo zvyšovaní dlhovekosti pre horizont dvoch-troch dekád, existujú však úvahy, že minimálne pre niektoré procesy starnutia máme na dosah značne prevratné technológie. Ktovie, obrázok 150-ročných milionárov, ležiacich uprostred spleti mimoriadne drahých prístrojov, ktoré im umožňujú prežívať do tej miery, aby boli schopní stále kontrolovať pohyb akcií a vydávať investičné rozhodnutia, možno čoskoro nebude už patriť iba do science-fiction J
