Konkláve, román s výstižným názvom, je piatym románom autora Roberta Pazziho , taliana, narodeného v roku 1946. Rovnako ako v jeho predošlých dielach, aj v tomto popúšťa uzdu svojej fantázie, využíva alegóriu, symboliku a nevyhýba sa ani irónií či groteske. Roberto Pazzi, známy románopisec a básnik mieša skutočnú realitu s fikciou na zvýraznenie opisovaného a núti tak recipienta k hlbokému zamysleniu s pozdvihnutým obočím.
V momente, keď zomrie pápež, nastáva čas na dôstojnú rozlúčku a s ňou spojenú tajuplnú voľbu neznámeho nového nástupcu. Pre celý svet nastáva obdobie nemého očakávania, pre kardinálov v purpure, je to boj za oponou, sprevádzaný celým výstrojom tlakov a porážok, ale i víťazstiev a kompromisov, až kým sa svetu nepredstaví nová postava v bielom, na ktorú možno klásť požiadavky ako na otca, tak na dôverníka. Stáva sa prostredníkom medzi Bohom a človekom, bez ktorého sa ešte obrovská väčšina ľudstva nevie zaobísť. Aj takýmito slovami popísal konkláve Roberto Pazzi. Ponúka nám jednu z možných variant ako môže vyzerať svet ukrytý za majestátnymi múrmi veľkého Vatikánu, poznačený magickým realizmom. Fantazijné, fikčné motívy však dielu neuberajú na autenticite vnútorného života kardinálov a skupiny ľudí prítomných pri veľkej voľbe nástupcu.
Osoba pápeža predstavuje pre samotných veriacich spojenie medzi ľudským a nedotknuteľným, dokonalým - božským . Aj preto je voľba nového predstaviteľa mimoriadne dôležitá pre ďalšie fungovanie cirkvi. Skala musí byť pevná a odolná, a tak aj v osobe pápeža sa musí stretávať dôveryhodnosť s akceptovateľnosťou, láskavosť s neústupčivosťou a rovnako aj dogmatizmus s prispôsobivosťou. Jeho primárnou úlohou je získať si lásku i rešpekt širokého spektra katolíkov i nekatolíkov a nesmie stratiť kontakt so svetom nekonečného dobra. Nájsť vhodného adepta v zhromaždení kardinálov a dohodnúť sa na jeho mene nie je jednoduché a vstupných prvkov je veľké množstvo , čo samotný výber neuľahčuje. Román Konkláve ponúka pohľad na množstvo z nich a zároveň zobrazuje príbeh na pozadí boja dobra a zla. Božie vnuknutie, očakávané a žiaduce, je to, ktoré má ovplyvniť kardinálov, aby pri svojom výbere nepochybili.
Autor sa nevyhýba aspektu ľudskosti, ktorú v sebe nepochybne majú aj predstavitelia cirkvi a ktorá sa často stáva terčom kritiky, dokonca i v súčasnosti. Časy, keď postavenie cirkvi samo eliminovalo kritiku jej predstaviteľov a informácie sa šírili iba pomaly a potichu, sú preč a inkvizícia už dávno nie je strašiakom ľudu. Dnes je už iba omylom, rovnako tak, ako aj mnohé ďalšie ľudské zlyhania zahalené tmavou sutanou. To, čo kedysi bolo dôvodom púti, modlenia sa, alebo asketického spôsobu života je dnes len predlohou divadelného scenára. Nesmieme však pozabudnúť na ľudí, ktorí aj dnes zasväcujú svoj život jedinej postave a tou je samotný Boh.
V románe Konkláve môžeme sledovať, ako sa kardináli skrývajú za banálne výhovorky ako malé ufňukané deti, alebo naopak vyjednávajú ako pokryteckí politici. Trpia chorobami, trápi, priam mučí ich odlúčenosť od reality a iba s ťažkosťami sa vyrovnávajú so silnými ranami zla, s ktorými sa musia vysporiadať sami, bez božieho zásahu, iba preto, aby dospeli ku správnemu rozhodnutiu. Dielo sa nevyhýba ani zmienkam o sexualite a jej úchylkách či pocitom dôležitosti a nenahraditeľnosti, ktoré tak často sprevádzajú vysoké funkcie. Je ťažké určiť či majú zdôrazňovať ľudskosť vo všetkých podobách, ktorá je mnohokrát tak ľahko ospravedlniteľná, veď napokon aj my samy sme iba ľudia, alebo sa jedná iba o to, že aj kardináli po odchode do sakristie odkladajú svoju masku vše vedúcej dokonalosti, s ktorou sa i dnes tak často stretávame v kostoloch či spovedniciach. V každom prípade v sebe román Konkláve nesie hlboký odkaz pre cirkev i širokú verejnosť.
..Boh neopúšťa svoje stvorenia ani na minútu, všetko je zrátané, zvážené, sledované, nič nie je zadarmo. Ľudia potrebujú veriť v toto už od najstarších čias, odkedy ich desili hromy a blesky, ktoré si predstavovali ako prejav otca Dia. A tak je to v časoch internetu a concordu, v časoch atómovej vojny a antibiotík.“
