Atwoodová, Margaret: Príbeh služobníčky. Ružomberok : EPOS, 2001. 352 s. ISBN 80-88977-34-7.
Román Príbeh služobníčky patrí k dielam významnej kanadskej autorky Margaret Atwoodovej. Píše poéziu, poviedky romány, knihy pre deti. Okrem iného je aj literárnou kritičkou a editorkou. Margaret Atwoodová už niekoľko desaťročí výrazne ovplyvňuje charakter kanadskej literatúry nielen počtom diel, ktoré napísala ale predovšetkým témami, ktoré do kanadskej literatúry prináša. Príbeh služobníčky je už tretie dielo autorky, no za svojimi predchodcami jednoznačne nezaostáva. Túto knihu vydalo vydavateľstvo EPOS v roku 2001.Preklad z pôvodného anglického originálu vytvoril Marián Gadzík. Samotný príbeh bol inšpiráciou aj pre filmové spracovanie od režiséra Volkera Schondorffa s rovnakým názvom. Kniha neobsahuje žiadne ilustrácie či fotografie len prebal knihy obsahuje okrem mena autorky a názvu diela aj rozostrenú farebnú reprodukciu, ktorá zobrazuje postavu ženy zahalenú do typického červeného habitu, no jej tvár je rozmazaná a tak postava ostáva v anonymite. Jej pohľad smeruje niekam do neznáma a práve tam nás zavedie aj samotný príbeh - Príbeh služobníčky.
Román sa obracia do budúcnosti a je zasadený do Spojených štátov amerických na začiatku 21. storočia, kedy všetky štandardné demokratické inštitúcie boli zlikvidované. Demokratickú spoločnosť nahradil totalitný režim založený na patriarchálnej vláde. Príbeh sa odohráva v štáte Gileád, nevieme aký je veľký, kde sa presne nachádza, jednoznačne však vieme, že sa tu stretávajú prvky minulosti a budúcnosti a prezentujú utopický, avšak negatívne orientovaný obraz budúcnosti ľudstva. Ukazuje sa nám tu fikčný svet, ktorý autorka vytvorila vychádzajúc z inšpirácie skutočnosti i možnej budúcnosti a tak môžeme tento román žánrovo zaradiť do science fiction.
Príbeh služobníčky sa vyznačuje hlboko politickou témou, pričom hovorí o jej neobmedzenej moci a jej prejavoch, diktatúre, tyranií a určitých prejavoch násilia či utláčania žien v spoločnosti. Margaret Atwoodová prostredníctvom príbehu poukazuje na samotnú situáciu žien v politickom svete. Ženské hrdinky sa pokúšajú definovať svoje miesto a ľudskú identitu v tomto fikčnom svete. ,,Žena je národným majetkom. Je Služobníčkou: priechodné vaječníky z nej v Gileáde, kde pôrodnosť poklesla na nebezpečne nízku úroveň, robia vzácny tovar. Pridelili ju k Veliteľovi, ktorého žena nemôže rodiť deti, a má jedinú úlohu: rozmnožovať sa. “ (Atwoodová: Príbeh služobníčky, str. 5) Ženy v románe sú degradované na anonymné takmer bezduché telá určené len na reprodukciu, pokračovateľky rodu, továrne na plodenie detí bez možnosti vyjadrenia svojho názoru. Je to poburujúce ako ženy v jednom okamihu stratili všetky svoje práva, majetok a čo je podľa mňa najdôležitejšie svoju osobnú slobodu a dôstojnosť. Autorka tak povediac skúma tlak a úzkosť pôsobiacu na ženy v rámci verejného i súkromného života, a vďaka hrdinke môžeme pozorovať jej vnútorný boj voči týmto nezmyselným pravidlám a nesmiernej krutosti, ktorá je nielen na nej, ale na všetkých ženách páchaná. Margaret Atwoodová sa týmto románom približuje feministickým protestom, bojom za ľudské práva ako také, nielen boja za čisto ženské práva, ale zastáva si i práv mužov, ktorí sú v štáte rovnako utláčaný. Na rozdiel od žien majú o niečo väčšiu slobodu. Ich údelom je bojovať, poslúchať pravidlá a žiť v absolútnom celibáte, na rozdiel od Veliteľov, ktorých by sme mohli prirovnať k súčasným vládcom s veľkým majetkom. Ich sa pravidlá príliš nedotýkajú, ba dokonca ich aj porušujú vo verejných domoch, či majú prístup k zakázaným produktom z čierneho trhu.
Hlavným motívom románu je strata identity osobnosti. Všetky ženy sú anonymné, prípadne majú mená podľa svojich majiteľov. Jedinou výnimkou je žena, Služobníčka, ktorá má ponechané svoje vlastné meno. Nazýva sa Moira a v románe predstavuje ženu, ktorá vzdoruje danému režimu, protestuje a odmieta sa prispôsobiť podmienkam tohto štátu. Autorka ju do príbehu zahŕňa zámerne a prostredníctvom danej postavy poukazuje na to, že ak človek stratí odvahu na protest či vzbúrenie, stratí svoje meno a svoju identitu, práve tak, ako sa tak stalo ďalším ženám z Gileádu, rovnako aj hlavnej hrdinke.
Hlavnou hrdinkou románu je Fredova. Osudy tejto ženy nám Margaret Atwoodová ponúka s hlbokým precítením v detailoch, náznakoch, spomienkach, obrazoch, prostredníctvom ktorých samotnú hrdinku spoznávame. Očami Fredovej sa dotýkame bolesti, utrpenia, nenávisti a lásky. Fredova je rovnako ako ostatné Služobníčky odetá do červených šiat s bielymi krídlami, ktoré má na hlave, aby tak ostala utajená a nebolo možné vidieť jej do tváre. ,,Vystavujem slnečnému svetlu nohy v červených topánkach na nízkych podpätkoch, ktoré majú šetriť chrbticu - nie sú práve vhodné na tancovanie. Rukavice ležia na posteli. Všetko okrem krídel okolo mojej tváre je červené: farba krvi, ktorá nás definuje. Sestra v krvi zmočená. Aj biele krídla predstavujú predpísanú časť odevu; zabraňujú nám vidieť, ale ani nás nemajú vidieť.“ (Atwoodová: Príbeh služobníčky, str. 16) Vďaka krídlam Fredova nemôže dokonca pozrieť ani doľava doprava a ani smerom hore a tak nebo, slnko, či mesiac ostalo len v jej spomienkach. Jedine miesto kam smie smerovať jej pohľad je priamo pred seba. Tento odev si nemôže vyzliecť ani ,,doma“ len ak ide spať, či pri produkcii detí s Veliteľom. Služobníčky nemajú povolená ani šnúrky, žiletky či čokoľvek , čím by chceli spasiť svoj život.
V texte sa stretávame s prelínaním súčasnosti a minulosti, v ktorej hrdinka žila pred tým, ako sa všetko v priebehu niekoľkých dní zmenilo. Súčasťou kapitol je množstvo dialógov, či už medzi postavami alebo dialógy, ktoré vedie Fredova sama so sebou. Text je obohatený aj prirovnaniami a metaforami, v ktorých sa odráža autorkina neľútostná irónia a vtip. Záver je ohraničený metatextom, epilógom, ktorý je rekonštrukciou minulosti, odohrávajúc sa v ďalekej budúcnosti. Príbeh je o to autentickejší, pretože autorka popisuje svet taký, aký je známy nám recipientom v súčasnosti. Život plný konvencií, stereotypu - ranná káva, televízia a noviny, piesne v rádiu, ktoré si bežne púšťame v aute idúc do práce. Tento stereotyp sa v okamihu zmení na zvuk samopalu a lampy na uliciach sa zmenia v svetlá reflektorov umiestnené na drôtom ovinutom vysokom múre, ktorý ohraničuje územie. Visia na ňom anonymné telá mŕtvych obesencov, zradcov, a tí pomaly pohojdávajú svoje beztiažne nohy vo vzduchu plnom ticha a napätia. Múr s veľkým prvým písmenom M, ako výstraha pre tých, ktorí by sa chceli vzbúriť či odporovať. ,,Telá na ňom visia na hákoch. Háky boli vsadené do tehlového muriva Múru zvlášť na tento účel. Vyzerajú ako protézy pre bezrukých. Alebo ako oceľové otázniky hore nohami a otočené nabok.“ (Atwoodová: Príbeh služobníčky, str. 44) Aj pri tomto citáte môžeme vidieť istú iróniu, ktorou autorka popísala najobávanejšie miesto z celého Gileádu.
Fredova sa odmieta dať umlčať, či zastrašiť a pripraviť o svoju minulosť, odmieta zabudnúť svoje pravé meno, kľúč k svojej identite, odmieta sa vzdať nádeje, zvádza svoj vnútorný boj, i keď navonok sa len mlčky prizerá a poslúcha rozkazy. Svoje myšlienky, pocity a spomienky si zapisuje aspoň do pamäti, vytvára si príbeh, pretože ten je pre ňu jedinou možnosťou znovu vytvorenia seba, svojho tela z fragmentov, dočasné navrátenie identity. Príbeh služobníčky je príbehom o vnútornom svete, ktorý človek má a ktorý zostáva nedotknutý aj v tých najťažších chvíľach. Román predovšetkým poukazuje na pretrvávanie ľudskej pamäti, ktorej spomienky prežívajú aj pod najextrémnejším útlakom. Príbeh Fredovej sa končí neucelene, nevieme ako nakoniec samotná hrdinka skončí a tak tento napínavý boj o prežitie ostáva otvorený. ,,Ak to čo rozprávam, je vymyslený príbeh, tak mám jeho koniec pod kontrolou. Príbeh sa skončí a po ňom nastúpi skutočný život. Je to príbeh, ktorý som prežila a ďalej pokračuje.“ (Atwoodová: Príbeh služobníčky, str. 53)
Príbeh Služobníčky je písaný v denníkovej podobe, bez presného chronologického usporiadania. Nie je príliš akčný, zato však napínavý a postavený najmä na atmosfére. Autorka nám nepodáva všetky fakty a detaily ako na zlatom podnose, ale práve naopak, zamlčí všetko, o čom si myslí, že má byť pre recipienta zamlčané, zahmlené a ponechané na jeho fantázií či duševnom založení. Margaret Atwoodová prostredníctvom príbehu umožnila čitateľovi nahliadnuť a vstúpiť do fikčného, no uveriteľného sveta Gileádu. Zároveň vytvorila pre čitateľa priestor, aby konfrontoval skúsenosť Fredovej so svojou vlastnou a takto odvrátil možnosť samotného nastolenia Gileádu aj v skutočnosti. Hoci Gileád sa ešte nestal, všetko, čo je na ňom hrozivé, by sme mohli povedať, že tu už bolo prípadne aj je: koncentračné tábory, zotročovanie určitých skupín či už na triednom, rasovom alebo rodom princípe, ekologické katastrofy, verejné popravy, teror, cenzúra, mučenie. A práve toto je na celej knihe najdesivejšie, jej dôveryhodná autentickosť, ktorá spôsobuje zimomriavky, ba priam hrôzu.
Ako som už v úvode spomínala, na základe tohto románu vznikol aj scenár pre film rovnakého názvu, ktorý vznikol v roku 1990. Spracovanie filmu je na rozdiel od knihy o niečo strohejšie, nakoľko podľahol klasickej filmovej skratkovitosti i hollywoodskej názornosti. Žiaľ zo scény zmizli aj niektoré detaily, umocňujúce atmosféru a záver bol doplnený o krvavú pomstu a klišéovitý happy end. Tento ,,prídavok“ mi osobne pokazil konečný dojem z celkom nádejného filmového spracovania. Určite odporúčam skôr knihu ako samotný film, nakoľko nedokázal postihnúť práve to, prečo považujem antiutópiu Príbeh služobníčky za fenomenálne mrazivé dielo so závažným posolstvom.
