Súčasný primátor bol súčasťou všetkých zásadných rozhodnutí o našom meste i kraji v posledných piatich rokoch. Tí, čo podrobnejšie sledujú politickú čľapkanicu v hlavnom meste, vedeli, že bol poslancom a podpredsedom bratislavskej župy a tiež poslancom mestského zastupiteľstva. Pán Nesrovnal sa však radšej ako komunálny politik z SDKÚ predstavoval ako úspešný právnik so zahraničnými skúsenosťami. Tomu zodpovedala aj volebná kampaň. „Som presvedčený, že Bratislava môže byť kultúrna a čistá ako Viedeň, že Bratislava môže mať rovnako fungujúcu dopravu ako Berlín, a že môže mať rovnako prísne pravidlá pre developerov ako Helsinki,“ tvrdil počas kampane a svoje sympatické „kozmopolitné“ kréda hlásal aj na billboardoch.
Ale nezostalo len pri nich. Bratislavčania dostali do schránok aj Nesrovnalov program 111 KROKOV, AKO VRÁTIŤ BRATISLAVU BRATISLAVČANOM. Nuž, klobúk dole, v porovnaní s Ftáčnikom, ktorému sa niektoré stavby vymkli z rúk (Štúrova ulica) to bola na dané bratislavské pomery nová kvalita. Znova som sa k jeho víťaznému programu vrátil. Prinútil ma k tomu svojím tvrdením, že „aj keď je zvyšovanie daní nepopulárnym krokom, je potrebné a preto tento návrh na úpravu dane predložím na rokovanie mestského zastupiteľstva v novembri“.
Pointa je v tom, že v tých 111-tich Nesrovnalových krokoch, ako vrátiť Bratislavu Bratislavčanom, nie je ani mäkké f o zvyšovaní dane z nehnuteľnosti. A tak som nútený konštatovať, že sa Ivo Nesrovnal stal primátorom Bratislavy aj vďaka neúprimnosti k voličom. Nemôžem ako Bratislavčan ignorovať fakt, že mi kandidát na primátora takúto dôležitú skutočnosť vo svojom programe zamlčal. To, že nevedel o katastrofálnej finančnej situácii Bratislavy, si môže komunálny káder mŕtvej SDKÚ a dnes akože nezávislý primátor Nesrovnal nechať na kŕmenie labutí na Štrkoveckom jazere. Vedel o tom veľmi dobre.
Primátor má dnes kopu argumentov, prečo je potrebné daň zvýšiť. Tak napríklad: „Bratislava má síce porovnateľnú sadzbu dane z nehnuteľností s ostatnými mestami, ale trhová hodnota nehnuteľností a príjmy Bratislavčanov v priemere dosahujú dvojnásobnú výšku v porovnaní s ostatným Slovenskom. Táto disproporcia nie je v poriadku a potvrdzuje evidentnú chybu v systéme.“
Netvrdím, že to tak nie je; súhlasím s tým, že daň z nehnuteľností je na Slovensku v porovnaní so štátmi OECD nízka; súhlasím aj s tým, že z hľadiska efektívnosti výberu a potláčania daňových únikov je to „dobrá“ daň; súhlasím s tým, že mesto je na tom zle a vláda naň kašle. Ako liberál som jednoznačne proti akémukoľvek zvyšovaniu daní, a ak mám s nejakým zvýšením súhlasiť, chcem vedieť, čo presne zaň ako občan dostanem. No už menej súhlasím s tým, že je to spravodlivá daň, lebo historicky sa to u nás vyvinulo tak, že aj penzisti či nezamestnaní vlastnia byty, a to niekedy i veľké byty v centre. To je na debatu, ale principiálne mi prekážajú tri veci:
Prvá, že sa treba pozerať na celkové daňové a odvodové zaťaženie na Slovensku, a to teda nie je vôbec nízke. Fico nás bude dojiť na celoštátnych daniach a Nesrovnal na komunálnych?
Druhá, že Nesrovnal nič konkrétne neponúka. Kedysi som napísal, že by v Bratislave mohlo dôjsť k zvýšeniu dane z nehnuteľnosti „výmenou“ za verejnú dopravu zadarmo. Ale ani mi nenapadlo, že by šlo o 100-percentné zvýšenie, ako to ide navrhnúť primátor.
Tretia, nemám ani najmenší pocit, že sa s majetkom mesta narába efektívne, že sa ním neplytvá, nešpekuluje, a že tie tunelárske kliky, ktoré sa roky obohacujú na mestskom majetku, sú už pasé.
Neviem, či mám plakať, alebo sa smiať, keď primátor Nesrovnal dnes s plechovou tvárou tvrdí: „Je veľmi ľahké byť proti niečomu, ale je to zbabelé a nič to nerieši.“
To, že Bratislavčanom vo volebnej kampani zamlčal zvyšovanie daní, akože bolo čo – odvaha?
