Práve som si pozrel talentovanú slovenskú sopranistku Adrianu Kučerovú. Klasickému spevu nerozumiem, ale znelo to fakt nádherne. Možno to bude na prvý pohľad vyzerať ako banalita, ale napadlo mi, že aké je to šťastie, keď je človek od detstva obklopený dobrými, žičlivými a slušnými ľuďmi. Je dobré, keď máme dobrých, žičlivých a slušných rodičov, učiteľov, kamarátov, trénerov, šéfov, spoločníkov vo firme, kolegov v práci, životných partnerov, keď narazíme na slušných obchodníkov, manažérov, na slušných remeselníkov, advokátov, sudcov, úradníkov, lekárov, keď narazíme na slušných, prepytujem, politikov. Ak to predbežne zhrniem, dobrí, žičliví a slušní ľudia zvyšujú kvalitu môjho života. Niekedy úplne zásadným spôsobom. Ale toto nie je pointa. Pointou je, že je to praktický dôvod na to, aby som bol sám dobrým, žičlivým a slušným človekom. V pár životných situáciách mi to síce nevyšlo, ale vždy sa aspoň snažím. A nie je mi ľahostajné, čo si druhý človek o mne pomyslí a ako moje správanie ovplyvní jeho život.
Nedovolím si povedať, koľko je na Slovensku tých dobrých, žičlivých a slušných ľudí. Ale dovolím si povedať, že ich je dosť na to, aby sme videli obrovský pokrok, ktorý sme ako občania i krajina dosiahli od novembra 1989. Zopár príkladov. Vyzerá to tak, že sme konečne pochovali komunizmus, tú násilnícku utópiu, ktorá miesto tovaru vystavovala vo výkladoch obchodov svoje stupídne heslá. Ťažkopádne sme sa prekoprcli do Európskej únie a NATO. Pánboh zaplať. Získali sme tak podmienky na slobodný rozvoj pod bezpečnostným krytím západných demokracií. Pritom sme pred rokom 1998 nemali ďaleko od toho, aby sme dopadli ako Ukrajina, alebo Bielorusko. V rokoch 1993-1998 to bolo celkom reálne. Lenže bolo tu dosť dobrých, žičlivých a slušných ľudí, ktorí takémuto vývoju zabránili.
Obrovský posun nastal vo sfére osobnej slobody. Talentovaní ľudia s dobrým a žičlivým zázemím dokážu zázraky i napriek nežičlivému štátu. Napríklad Peter Sagan. Niektorí, ako majitelia svetoznámej spoločnosti Eset sa dostanú na svetovú špicu vďaka tomu, že je dnes možné slobodné podnikanie. Toto by za komunizmu nebolo možné. Talenty sa dusili, do všetkého strkal nos totalitný štát. Dovolím si odhadnúť, že keby tu vládol komunizmus, ako sme ho poznali pred Nežnou revolúciou, mobilný telefón by ešte aj dnes vážil dve kilá a bol by len pre vyvolených; internet by strážila ŠtB ako oko v hlave a jeho rýchlosť by bola súčasťou päťročného plánu KSČ. Ak by nejaká káblová televízia bola, boli by v nej cenzurované programy z krajín Varšavskej zmluvy a RVHP. Ak neveríte, pozrite sa, ako to dodnes vyzerá na Kube.
Slobodné podnikanie, rozmach osobných slobôd, voľný trh a konkurencia zmenili (a menia) slovenskú spoločnosť spôsobom, ktorý nemá obdoby, a to napriek niektorým vládam, ktoré sa ozaj nevydarili. Netvrdím samozrejme, že všetky zmeny sú k lepšiemu.
A áno, nezabudol som, musím teraz povedať obligátnu vetu, aby si niekto nemyslel, že som sa zbláznil. Jasné, vždy je čo zlepšovať, od dokonalosti sme ďaleko, mnohí ľudia sú hulváti, politici kradnú, korupcia je zažratá, cesty sú rozbité, suché jesenné lístie neodvezené, Smer-SD má 40 percent a bolí ma zub. My Slováci sme často pesimisti, na všetko frfleme a zo svojej podstaty sa bojíme, alebo hanbíme pochváliť to, čo funguje a čo je dobré. Skúsme preto v novom roku chváliť a ďakovať aspoň toľko, koľko frfleme a nadávame.
Ja chcem totiž občas vidieť pohár poloplný. Lebo cez ten poloprázdny nie je dovidieť na tých dobrých, žičlivých a slušných ľudí, ktorí túto krajinu posúvajú dopredu a robia aj môj život lepším. Tak nech máme v roku 2016 viac Saganov, Esetov a Kučerových. A nech sa viac usmievame, chválime dobré a vážime si to, čo sme spolu za dvadsaťšesť rokov dosiahli.
