Právo zhromažďovať sa a právo na slobodu prejavu zahŕňa aj názory a postoje, ktoré nie sú názormi väčšiny a ktoré sa nepáčia vláde. Právo zhromažďovať sa a právo na slobodu prejavu je vyhradené aj pre názory, ktoré väčšina spoločnosti či vláda pokladá za extrémistické. Je to stará pravda, ale radi na ňu zabúdame, keď v mene spravodlivého rozhorčenia vyzývame štátnu moc, aby základné občianske práva oklieštila. Keď sú náhodou pri moci komunisti a im podobní tyrani, volanie po tvrdej ruke je rado vyslyšané.
Premiéra Roberta Fica však nemusel ani nikto vyzývať, sám sa poponáhľal s nápadom, aby sa právo na zhromažďovanie obmedzilo. Najprv bratislavský zhluk extrémistov podcenil xenofóbnym výrokom, že vykopávajú otvorené dvere (odobril tému pochodu) a teraz sa má dokonca v zrýchlenom legislatívnom konaní prijať norma, ktorá zhromaždenia radikálov stopne. „Ak budú k dispozícii informácie, že zhromaždenie môže byť zneužité na politické ciele extrémistov, v takomto prípade by mal existovať inštitút zakázania podobného podujatia,“ riekol predseda vlády.
Dovolím si povedať, že ak vložíme do rúk štátnej moci otázku povoľovania zhromaždení, celkom reálne riskujeme, že napríklad protesty proti Širokému alebo proti vláde budú zakázané. Štátna moc tieto zrazy jednoducho vyhodnotí ako niečo, čo môže byť zneužité na politické ciele extrémistov. A to nehovorím o možnosti nastrčených „demonštrantov“, ktorí zabezpečia extrémistické prejavy na akomkoľvek verejnom zhromaždení.
Jestvujúci zákon o zhromažďovacom práve, zákon o Policajnom zbore a Trestný zákon umožňujú samosprávam a silovým zložkám účinne konať, keď sa demonštrácia vymkne organizátorom z rúk. Alebo keď sa zneužije na propagáciu fašizmu, komunizmu, na rasistické výpady či popieranie holokaustu, čo postihuje Trestný zákon. Ba dokonca môžu demonštráciu rozložiť ešte pred jej konaním, ak polícia zaistí dôkazy o príprave a plánovaní trestného činu.
Kovaný radikál sa nebude niekomu doprosovať, či môže protestovať. Ak mu to úradník zakáže, jednoducho vyrazí do ulíc bez dovolenia, tu niekoho kopne, tam niekomu vrazí, kým ho niekto nezastaví. Problém teda nie je v tom, že by nám chýbali právne nástroje, ale v tom, že polícia nie vždy koná účinne tak, akoby sa od nej očakávalo. Veď aj na to, čo je a čo nie je extrémizmus existujú v samotných orgánoch činných v trestnom konaní odlišné názory. Zatiaľ čo umelci, ktorí poškvrnili bustu Vasila Biľaka čelia trestnému stíhaniu, na tých, ktorí tohto arcikomunistu verejne uctievajú, ruka zákona nesiaha. A mohla by.
A je tu ešte jeden aspekt: aj príslušník extrémistickej skupiny má právo demonštrovať trebárs za zvýšenie minimálnych starobných dôchodkov. Ak sa na demonštrácii udrží v týchto mantineloch a nedopustí sa násilia, niet dôvodu mu protest zakazovať. Inými slovami, zakazovať extrémistovi zhromažďovať sa len preto, že ho polícia eviduje ako člena extrémistickej skupiny, znamená porušovať jeho ústavné práva.
Existencia extrémistických skupín, ich hulvátstvo a deviantné sklony k násiliu nemôžu byť zámienkou, aby sa okresali základné ľudské práva nás všetkých. Z panického strachu pred utečencami si sami zničíme právo na slobodu voľného pohybu v rámci Európskej únie. A domáci radikáli v nás posilnia falošnú ilúziu, že obmedzenie základných práv a slobôd je dobré riešenie.
Nedovoľme Smeru a Ficovi siahať na jeden zo základných výdobytkov Novembra 1989. Pravo na zhromažďovanie v sebe implicitne obsahuje aj riziko násilností, aké sme videli nedávno v Bratislave. Snahy o jeho absolútne potretie však vedú k totalite. Je to tá známa cesta do pekla dláždená vznešenými úmyslami. Tie Ficove však nie sú ani vznešené. Opakujem, ak je niekto pevne odhodlaný protestovať a ničiť, čo mu príde do cesty, žiadny úradný lajster ho nezastaví. Vtedy musí nekompromisne konať polícia.
