S tým sa treba zmieriť. Krajnosti nie sú len naľavo, ale aj napravo. Najprv k tomu prvému.
Za ľavicový extrémizmus považujem absolútne podceňovanie a nedoceňovanie nasledovných faktorov:
1. Európska únia má svoju vonkajšiu hranicu a je jej povinnosťou ju chrániť. A ona si ju aj chráni, akurát nedostatočne.
2. Ilegálne prekročenie tejto hranice nemôže byť odmenené udelením azylu a pohodlného života, ale musí byť potrestané vyhostením. A vyhostenie sa, samozrejme, aj uplatňuje, ale nedôsledne.
Dôsledkom nedostatočnej ochrany hranice a nedôslednosti pri vyhosťovaní ilegálnych migrantov je skutočnosť, že na území Európskej únie sa dnes nachádzajú stotisíce prisťahovalcov, ktorí sú tu na čierno, mimo kontroly úradov a teda aj bez akýchkoľvek nárokov na sociálne dávky, prístup k vzdelaniu, legálnej práci a podobne. Mnohí sa dostávajú do zúfalej situácie a zúfalí ľudia robia aj zúfalé činy. Pamätajme na to. Riešenie, ktoré ponúkajú pravicoví extrémisti, je len násilie. Lenže násilie plodí len ďalšie násilie. V takomto svete zovretých pästí, krvi a kopancov však pokojný a šťastný život nemá šancu. Takže, ďakujem, neprosím.
Prisťahovalci, ktorí sa už ilegálne dostali dovnútra Európskej únie, sú podľa môjho názoru väčším problémom, ako tí, ktorí sú prichytení na hraniciach a čakajú, ako s nimi úrady naložia. Myslím si, že sa nevyhneme generálnej amnestii, aby sme týchto ľudí nenechali žiť na okraji spoločnosti. Keď pre nič iné, tak preto, lebo to ohrozuje našu vlastnú bezpečnosť a posilňuje extrémizmus v odtieňoch hnedej. Takže riešenie sa nachádza v kombinácii represívnych a inkluzívnych politík. V kombinácii milosrdenstva s tými, ktorí ho pre záchranu svojich životov potrebujú a dôslednosti pri odmietaní tých, ktorí ilegálne prekračujú hranice s vidinou ľahšieho života a ekonomickej prosperity, alebo nedajbože príživníctva na štedrých sociálnych systémoch západnej Európy.
Represia je nutná aj preto, lebo kapacita jednotlivých štátov prijímať prisťahovalcov je obmedzená. Súhlasím s názorom, že žiť v Európskej únii nie je právom ľudí, žijúcich mimo nej. Ale nerobím si ani žiadne ilúzie o tom, že všetko sa vyrieši hermetickým uzavretím hraníc. Opakujem, nie sme v bode nula. Európa je domovom mnohých národností, náboženstiev, ale aj domov pre tých, ktorí sú tu takpovediac načierno. Treba jednoducho rešpektovať realitu.
Nepáči sa mi, keď ľudí, ktorí sú otvorenejší k prisťahovalcom, fackujú vetou: Tak si ich nasťahuj domov, ty debil! To je obyčajná podpásovka. Demokratický štát je tu na to, aby sme ako občania nemuseli zachádzať do krajností. Napríklad ako počas 2. svetovej vojny, keď mnohí Slováci vsadili svoj život a ukrývali pred fašistami Židov, za čo im dnes patrí naša úcta.
Ale rovnako ma znepokojuje, že ak sa niekto pozrie na problém prisťahovalectva ako na problém nedostatočnej ochrany hranice, ako na problém nedôslednosti úradov pri vyhosťovaní, pomaly je označený za fašistu. Takto sa rozumná debata nedá viesť a rozumnú debatu potrebujeme teraz ako soľ.
Začnime ju trebárs priznaním, že v každom z nás je kus rasistu a xenofóba, lebo v evolúcii človeka cudzie, odlišné znamenalo často aj nebezpečenstvo, ohrozenie. Ale dajme si pozor, aby sme neskončili ako hlupáci, ktorí nedokážu odlišovať skutočné hrozby od tých vymyslených a správali sa v tejto zložitej téme ako slony v porceláne. Pre Slovensko nie je problémom tých niekoľko stovák nešťastníkov, ktorí čakajú na naše zmilovanie a majú byť do našich záchytných táborov pridelení Európskou komisiou. Problémom je to, že vďaka tomuto tlaku zhora sa zdvíha vlna odporu a zabíja sa dôležitá myšlienka: Slovensko by malo byť tolerantnejšie, aby bolo úspešnejšie v medzinárodnej ekonomickej súťaži. Ale musí mu zostať právo vyberať si, koho medzi seba prijme a koho nie. Hneď mi napadli napríklad pracovití a kompatibilní Ukrajinci. Keď Slovensko na výber nemalo, dopadlo to príšerne. Rómske osady a armáda nezamestnaných Rómov sú jedno veľké zlyhanie a memento.
