Niekedy sa zastavím v tom šere a uvedomím si svoju nedokonalú omylnosť a nevšímavosť.
Tak ako teraz. Spomenula som si na neho. V tej žiare blikajúceho svetla, pripomínajúceho chyby môjho svedomia.
Som utopista. Priznávam sa k tejto vade. No nikdy nepriznám, že musím zmeniť svoj život.
Nikdy nebudem vedieť, čo je správne.
Medzi dverami stretnem ženu. Nízkej postavy, chudá, vystrašená a mokrá. Díva sa na mňa zvláštnym pohľadom a naťahuje ku mne dlane, v ktorých čosi skrýva.
„Nech sa páči, posiela Vám to on.“ - podáva mi do rúk malé holúbätko s akýmsi pokojom v hlase.
„Čo s ním ale budem robiť? Nemôžem sa o neho postarať.“ - pýtam sa zneistená touto situáciou.
Otočila sa chrbtom a odišla.
V tom zhone som sa zabudla spýtať, kto mi ho vlastne posiela...
Otvorila som dvere bytu, vzala čiapku, do ktorej som zabalila to malé chúďa zmoknuté a nič iné ma nenapadlo ako zavolať Tereze.
„Ahoj, máš čas? Prídem o dvadsať minút.” - rýchlo som ukončila telefonát a bežala o dve ulice ďalej, do malého útulného bytíku, v ktorom bývala Tereza.
Netrvalo dlho a pochopila, čo sa deje. Pohľadom matky, ktorá stratila svoje dieťa, pritúlila k sebe malé holúbä a neistým trasúcim sa hlasom ma zavolala dnu. Súcitne. Veď napokon, bola som celá premočená.
Z dverí spálne sa ozval Denisov hlas.
„Čo sa deje, Teri?” - jeho pohľad vpadol rovno do mojich očí.
Pohľad zdesený, s výčitkami a zároveň šťastím v očiach.
Môj muž.
Sklopila som oči. Pochopila som všetko. Kto poslal malé nevinné holúbä a prečo.
