Viac a viac sa ukrýval pred svetom, z ktorého nerozumel možno ničomu. A možno vedel všetko, len iní nevideli. Nechápali. Toho chlapca s veľkou hlavou. A psom.
Rokmi na čele zopár vrások. Odrastené dve deti, ktoré sa naučili chodiť, čítať, písať, ale spievať či hrať už nie. Toľko času nemal ten bradatý ujo, ktorý sa nazýval otcom. Ten pán, ktorý väčšinu času zasvätil vede.
Šedivý dedko večerníček, ktorý spoznáva svoje vnúčatá a znovu nerozumie ničomu naokolo. Nevidí. Nepočuje. A chce vrátiť čas. Obzerá si hodinky, číslice, ktoré by chcel prevrátiť o stoosemdesiat stupňov a celý svet preprogramovať.
Deduško je zmätený. Sedí vo svojom kruhu "tradícií". Snaží sa zachovať morálku.
Vymyslel si "krízu". Ako ináč, je to úplne jednoduché. Nazvime čosi "nefungujúcim", či "patologickým" a čakajme, čo sa stane. Prídu nové hodnoty? Lepšie? Lepšie ako ktoré? Lepšie ako liberalizmus predsa! Lepšie ako príliš veľa hodnôt je zredukovať tých príliš veľa hodnôt na jednu, ktorá bude podliehať kontrole. Normám. Tak je to. Ak má niečo fungovať, potrebuje normy a kontrolu. Áno, to by bolo východisko ako sa zbaviť patologického. Nastoliť poriadok a zachovať tradície. Ale aké tradície? Vidí tu ktosi naokolo nejaké tradície? Kde? V minulom režime?
Výborne! Rodina držaná štátom umelo, pretože inak by mladý človek nemal strechu nad hlavou a bol by označený za lúzra. Všetci sme mali prácu! A kde bola ešte hodnota? Boh? Priateľov Boha predsa zatvárali do väzenia a vraždili! Tak čo je to to "tradičné"? Tvrdá ruka muža, hlavy rodiny? Vzdelanie, ku ktorému sa mohli dostať len "vyvolení"?
Deduško večerníček vzal svojho bieleho psa, rozsvietil hviezdy na nebi, ale jeho smutné oči prezradili, že znovu nič nevidí.
Byť vedcom nie je ľahké.
