On...

Opäť tá bolesť v hrudi mi pripomenula, že nie som celkom v poriadku. Samozrejme, vonku opäť dážď. Vždy, keď sa objaví cítim, ako sa moje telo rozpadá. Snažím sa vstať, snažím sa existovať, ale bolesť a únava sa šíri každou bunkou a pripravuje ma do nekonečného dňa otupenosti. Poznám ten pocit, dokonale. Znovu nebudem schopná ničoho, znovu nenaplním svoj denný plán. Znovu ma prenasledujú tie myšlienky. Sú ako tma, ktorá sa rozplýva všade navôkol a ja sa neviem pohnúť. Som prekliata. Áno, určite musím byť prekliata. Hovorí sa tomu v reči neprajníkov "postrádať". Akí sú múdri, na všetko majú odpovede. Všetko vedia vysvetliť, všetkému rozumejú. A tvária sa, že som len obyčajný človek, ovečka v stáde. Jednoduchosť, ktorú je možné kedykoľvek a akokoľvek vysvetliť ako nejakú matematickú rovnicu. Ide ma z toho trafiť šľak! Ja nie som ako oni. Ja neviem, kto som, ja neviem, čo cítim, keď ma bolí v hrudi. Hnev? Lásku? Smútok? Iba slová, takmer nič neznamenajúce. Myslím, že skutočné city človek necíti. "Haha, to čo bola za veta?" - ozvalo sa zvnútra. Zviera mi celé telo, nie som toto ja. Niekto sa mi istotne vkradol do duše a robí si zo mňa schránku svojej zbabelosti. "Okamžite zmizni! To nie je fér! " "Tichúčko, ty mi nemôžeš rozkazovať." - smeje sa mi do tváre. "Toto je moje telo, moja duša, zmizni!" "Hahaha. Vy ľudia, ako si neustále myslíte, že máte v rukách svoje životy..." "Čo si ty o sebe myslíš? Hráš sa so mnou ako s voodoo bábikou. Zabijem ťa! Istotne ťa zabijem!" Ticho. Zmizol??? Obzerám sa okolo seba, ako by bolo možné, že vyskočil z hrude a niekde tu pobehuje, aby ma v najnevhodnejšej chvíli opäť vystrašil. Ale nie. Nie je tu. Odišiel. Slnko ale stále nevychádza, takže bude niekde nablízku. Melódie gitár a kláves mi pomôžu, určite ma zachránia. S nádejou usínam a čakám, že po prebudení bude už všade tma. Dážď klopkajúci na okno mi však prichádza povedať, čo som a ako dlho...