„Chceme zamedziť vzniku a rozširovaniu tzv. "čistých" škôl – rozumej: bez žiakov z marginalizovaných skupín.
A kto by s tým nesúhlasil? Nikto predsa nechce školstvo rozdelené na „jednofarebné“ ostrovčeky. Škola má byť miestom, kde sa stretávajú deti rôzneho pôvodu, schopností aj zázemia. To je dôležité nielen pre ich vzdelanie, ale aj pre budúcu súdržnosť spoločnosti.
Cieľ je teda správny.
Lenže prostriedky, ktoré dnes ministerstvo navrhuje, idú presne opačným smerom. Namiesto toho, aby podporili rozmanitosť a inklúziu, stiahnu všetkých k rovnakému priemeru. Nie smerom nahor, ale nadol.
Prečo to nebude fungovať
Keď štát zníži normatív neštátnym školám, ktoré sa nezaviažu byť „verejnými poskytovateľmi“, veľké a drahé školy si len upravia školné smerom nahor a ich klientela to zaplatí.
Na druhej strane malé školy – často tie, ktoré vznikli preto, aby mohli individuálne pracovať s nadanými deťmi, s deťmi s poruchami učenia alebo len s deťmi, ktorých rodičia hľadajú iný prístup – budú mať na výber len dve možnosti. Nebudú vyberať školné a tým pádom stratia zdroje. Zrušia špeciálne programy, prepustia odborníkov, zarovnajú sa na „štátnu úroveň“. Lenže pre toto nikto súkromnú školu nezriaďoval. Je to v podstate „dobrovoľná“ samovražda, do ktorej žiadna rozumná súkromná škola nepôjde. Radšej sa vzdá časti normatívu – alebo zatvorí.
A aký bude výsledok?
· Pre deti z najchudobnejších rodín sa nezmení nič, lebo tie ani dnes do týchto škôl nechodia – často z dôvodov, ktoré nesúvisia s peniazmi, ale so vzdialenosťou, motiváciou či bariérami v komunite.
· Pre deti z najbohatších rodín sa nezmení tiež nič, lebo rodičia budú ochotní zaplatiť vyššie školné.
· Ako vždy to najviac pocíti stredná trieda.
Rodiny, ktoré boli ochotné investovať do kvalitnejšieho vzdelania, ale ktoré už neunesú nárast o desiatky percent.
Ak chcete dáta, tu sú: „Zo všetkých súkromných a cirkevných základných škôl na Slovensku ich funguje v 12 okresoch s vysokým podielom rómskej populácie len 13 % (pričom väčšinu – 10 % – tvoria cirkevné školy, ktoré spravidla nevyberajú poplatky). To znamená, že zvyšných 87 % súkromných a cirkevných škôl funguje v oblastiach, kde nemôžeme hovoriť o akútnom probléme so vzdelávaním a s inklúziou rómskej menšiny. Veľká väčšina neštátnych škôl, ktoré chce ministerstvo finančne penalizovať, teda funguje desiatky alebo až stovky kilometrov od problematických oblastí. Najväčší podiel, až 18 %, majú v bratislavskom regióne. Ako pomôže vo vzdelávaní deťom z Krompách, keď ministerstvo zoberie 20 % z normatívu súkromnej škole v Ivanke pri Dunaji?“ – Robert Chovanculiak tu
Hľadajme adresné riešenia
Namiesto toho, aby sme všetkých dorovnali nadol, poďme sa zamyslieť, ako dosiahnuť rovnaký cieľ oveľa adresnejšie a múdrejšie. Riešením môžu byť zmluvy medzi štátom a súkromnými školami.
Ako by to mohlo fungovať
Namiesto toho, aby štát plošne krátil financie všetkým školám, ktoré nespĺňajú úzky obraz „verejného poskytovateľa“, môže ponúknuť adresnú zmluvu – tak, ako to robia v mnohých krajinách Európy.
Takáto zmluva by bola dobrovoľná, ale kto ju podpíše, získa plnú podporu štátu. Na oplátku sa zaviaže k určitým pravidlám, ktoré zabezpečia rovnosť prístupu aj kvalitu.
Čo by taká zmluva mohla obsahovať?
· Presne stanovenú výšku príspevku na žiaka.
· Možnosti čerpať aj prostriedky na investície.
· Jasné pravidlá, na čo možno tieto peniaze použiť.
· Povinnosť dodržiavať štátom stanovené kurikulum.
· Transparentné a nediskriminačné prijímacie konanie.
· Povinnosť zverejňovať hospodárenie a výsledky.
· Pravidelné hodnotenie školy.
· Zaviazanie sa prijímať deti bez rozdielu vierovyznania, výsledkov či sociálneho statusu.
· Tam, kde je problém segregácia alebo chýbajúca inklúzia, môžu byť tieto dohody podmienkou vzniku školy, alebo rozšírenia kapacít.
· Možnosť mať rozumné pravidlá prijímania, ale bez diskriminácie.
· Zmluvy by sa uzatvárali na určitú dobu niekoľko rokov, viazané na plnenie kvalitatívnych a kvantitatívnych cieľov.
· Dlhodobé zmluvy sú zárukou, že školy nebudú každý rok tŕpnuť, či sa zmení financovanie.
Takto to funguje napríklad vo Francúzku, Rakúsku alebo Španielsku.
Prečo je to lepšie riešenie
Nikoho netrestá.
Žiadna škola nepríde o financovanie len preto, že má iný prístup alebo inú klientelu.
Pomáha tam, kde je to naozaj potrebné.
Nerovnosti vo vzdelaní sa neriešia tým, že znížime kvalitu všetkým, ale tým, že cieľovo pomôžeme tam, kde naozaj horí.
Podporí diverzitu a inovácie.
Školy budú ďalej hľadať nové spôsoby, ako deti učiť a motivovať – bez strachu, že ich za to štát potrestá.
Čo tým získame?
Vyvážime slobodu zriaďovateľa s verejným záujmom.
Získame nástroj, ako reálne podporiť dostupnosť a kontrolovať kvalitu.
Dáme školám stabilitu a možnosť plánovať, namiesto toho, aby každý rok čakali, čo zas príde z ministerstva.
A hlavne: nerozlejeme rovnakú sivú farbu po všetkých školách, ale zachováme rozmanitosť — s pravidlami, ktoré sú fér.
Záver
Cieľ ministerstva je správny.
Len cesta, ktorú si vybralo, vedie úplne inam.
Ak chceme naozaj menej „jednofarebných“ škôl, hľadajme adresné riešenia, ktoré budú spravodlivé, efektívne a nebudú zbytočne ničiť to, čo v slovenskom školstve ešte funguje.
Školy nemajú byť rovnaké. Majú byť dobré. A pre všetky deti.
