Rodičia aj učitelia svorne tvrdia, že neoficiálne platby rodičov sú vyvolané nedostatočným financovaním školstva. Je to jednoduché – čo nezaplatí štát, zaplatia rodičia. Aj keď takáto situácia rodičom nevyhovuje, nepodnikajú veľa preto, aby sa zmenila. Zdá sa, že neoficiálne platby sú hlboko zakorenenou tradíciou, ktorú si máloktorý rodič trúfa zmeniť.
Škola rodičom komunikuje tieto platby ako dobrovoľné, ale rodičia sú väčšinou presvedčení, že sú nevyhnutné na to, aby sa ich deti učili v dobrých podmienkach. Väčšina týchto platieb je legálna. Okrem tých, ktoré niektorí učitelia vyberajú za lepšie známky či prijatie na školu. Nie všetky legálne platby sú však zároveň aj etické. Rodičovské platby sú dobrovoľné, ale je to dobrovoľne nasilu.
Keďže tieto platby nie sú zdokumentované, dá sa ich výška len odhadnúť. Podľa štúdie SGI z roku 2008 bola priemerná výška neoficiálnych platieb ročne na jedného žiaka sto eur.
Rodičia väčšinou neoficiálne platby neplatia dobrovoľne. Odkiaľ teda prichádza tlak na rodičov, aby platili neoficiálne platby? Na jednej strane sú ich platby motivované tým, aby ich vlastné deti dostávali lepšie vzdelanie, a na strane druhej čakávaním školy, že rodičia budú dávať neoficiálne príspevky na kúpu vybavenia a úpravy priestorov školy. Zdá sa však, že aj rodičia pasívnym prístupom čiastočne umožnili neoficiálnym platbám zakoreniť sa v systéme, takže dnes sú považované za tradičné a dané.
Obidve strany – učitelia aj rodičia sa zrejme zhodnú v tom, že najčastejšou príčinou existencie neoficiálnych platieb je nedostatočné financovanie škôl z verejných zdrojov.
Takže ak to chceme zmeniť, učitelia aj rodičia, musíme odstrániť príčinu. Alebo nám vyhovuje aktuálny stav: čo nezaplatí štát, zaplatia rodičia?
