Vláda zákony schválila v podobe, ktorá nerešpektuje naše argumenty. Teraz už nemáme pred sebou technickú debatu o číslach, ale politický spor o hodnoty, do ktorého by mali vstúpiť aj rodičia, ktorých sa to priamo týka.
O čo vlastne ide?
Má každé dieťa dostať rovnaké peniaze na vzdelanie?
Alebo je dôležitejšie, aby škola bola miestom povinnej „inklúzie“?
Majú rodičia slobodne vybrať školu pre svoje dieťa, alebo patrí do tej najbližšej?
Na tieto otázky si musíme úprimne a poctivo odpovedať.
Kto plní verejnú službu?
Minister tvrdí: „Verejné zdroje pôjdu prednostne do škôl, ktoré plnia verejnú službu.“
Znie to tak, akoby súkromné a cirkevné školy verejnú službu neplnili. Lenže to jednoducho nie je pravda.
- Každá škola v sieti, či už je štátna, cirkevná alebo súkromná, plní ten istý štátny vzdelávací program.
- Všetky vydávajú štátom uznávané vysvedčenia.
- Všetky podliehajú školskej inšpekcii.
- Všetky vzdelávajú deti, ktoré sú súčasťou tejto krajiny.
To je verejná služba – rovnako ako v zdravotníctve je verejnou službou, keď vás vyšetrí lekár v štátnej nemocnici alebo v súkromnej ambulancii.
Ak minister tvrdí, že „iba niektoré školy“ plnia verejnú službu, zavádza. Pravda je, že všetky školy ju plnia. Rozdiel je len v tom, že niektoré majú iného zriaďovateľa. A to z verejnej služby nerobí súkromnú vec.
Nemáme predsa „štátnych“, „súkromných“ a „cirkevných“ žiakov – máme iba žiakov, ktorých vzdelávanie je financované z verejných zdrojov.
Poctivosť sporu
Minister tvrdí: „Nový zákon zavádza rovnaké pravidlá pre všetkých.“
Na prvý pohľad to znie spravodlivo. V skutočnosti to ale znamená:
· ak škola nechce prísť o 20 % financovania, musí podpísať dohodu s ministerstvom,
· dohoda nie je nároková – čiže ministerstvo rozhodne, s kým ju podpíše a s kým nie,
· financovanie sa môže ďalej meniť podľa toho, ako ministerstvo vyhodnotí „spoločenský prínos“.
To už nie sú „rovnaké pravidlá“. To je priestor pre subjektívne rozhodnutia a politickú kontrolu. Tvrdé a nespravodlivé pravidlá, nahradí mäkká, ale oveľa nebezpečnejšia svojvôľa.
Minister tvrdí: „Inštitút verejného poskytovateľa zaručí rovnaký prístup.“
Je to poctivé tvrdenie, ak jeden zriaďovateľ (obec) dostane moc určovať, či iný zriaďovateľ (súkromný alebo cirkevný) dostane obvod alebo nie?
To nie je rovnaký prístup, ale nadradenosť jedného nad druhým.
Minister chce „viac inklúzie“, ale namiesto adresnej podpory konkrétnym deťom ukladá plošné povinnosti všetkým.
Ak má byť spor poctivý, treba si položiť férové otázky:
Je spravodlivé, aby každé dieťa dostalo rovnaké peniaze na vzdelanie – bez ohľadu na typ školy?
Alebo je spravodlivejšie, aby štát zhora určoval, koľko percent akých detí má byť v každej škole?
Je férové, ak minister hovorí o „rovnakých pravidlách“, ale v skutočnosti rozhoduje, kto má dostatočný „spoločenský prínos“?
O tomto je dnešný spor. Už to nie je odborná debata o paragrafových zneniach. Je to hodnotový spor o rovnosť, slobodu a poctivosť. Už to nie je odborná reforma. Toto je politický boj o to, komu dáme moc rozhodovať o našich deťoch – rodičia!
Kde je spravodlivosť?
Spravodlivosť by znamenala: rovnaké peniaze na každé dieťa, rovnaké pravidlá pre všetkých, skutočnú slobodu výberu.
Namiesto toho sa zavádza systém, v ktorom rodičom zostane len ilúzia voľby a školy sa budú deliť na viac a menej „verejné“.
Na jednej strane tu máme presvedčenie, že štát má nastaviť prísne pravidlá a riešenie je v príkazoch a plošných riešeniach pre všetkých. Na druhej strane sú hodnoty slobody a férovosti a riešenie v adresnej podpore tam, kde je problém.
Trúfate si odhadnúť, ako tento ideový spor dopadne v súčasnom slovenskom parlamente?
Nech už to dopadne akokoľvek, dôležité je vyjadriť svoj názor – lebo len aktívni rodičia dokážu meniť pravidlá hry.
