Média sa snažia vytvoriť obraz, že je to dôsledok chaosu po rozpade vlády. Keď si poslanci urobili trhací kalendár z legislatívnych pravidiel a zodpovednosť padá na všetkých, ktorí dopustili voľby 30. septembra. Nie celkom, je to aj dôsledok toho, že sme prestali rozmýšľať (niektorí) a konáme pod vplyvom vrchnosti a médií.
Príbeh skončil ako groteska, ale nie je to len vina chaosu po rozpade vlády a jednotlivcov v parlamente odtrhnutých z reťaze.
Vecne ide o túto jednu vetu: „Telesná a športová výchova sa na základnej škole vyučuje v rozsahu najmenej troch vyučovacích hodín týždenne; toto ustanovenie sa nevzťahuje na základnú školu, ktorá má menej ako päť tried.“ Táto jedna veta bola predmetom posudzovania všetkých zainteresovaných strán niekoľko mesiacov. Prvé, druhé a tretie čítanie v parlamente, medzitým prerokovanie na školskom výbore, za účasti odborníkov z praxe, petície, stanoviská ministerstva, prerokovanie v kancelárii prezidentky, vrátenie zákona späť do parlamentu a opätovné prerokovanie v parlamente. Na posúdenie jednej vety to celkom postačuje, nie?. A preto si myslím, že toto nie je príbeh pokrivených pravidiel.
Nechajme teraz bokom pretláčanie zákona silou. Ako sa hovorí, nie je dôležité čo sa stalo, ale čo sa stalo potom ako bol zákon bol schválený (myslím už aj prelomenie veta prezidentky). Riaditelia si to prečítali na FB ako oslavný status tenistu z parlamentu alebo si to vypočuli z úst pekne upravenej a dôveryhodne vyzerajúcej redaktorky televízie. Trochu si pofrflali na FB a v zborovni medzi kolegami, že ich názor nikto neberie vážne a začali prepisovať učebné plány a úväzky učiteľom. To je ten vplyv médií. Koľkí si prečítali znenie schváleného zákona (jednu vetu) a analyzovali jeho dôsledky na ich školu?
Potom mal tlačovku minister školstva a povedal, že si školy môžu vyložiť zákon tak doslovne, ako je napísaný – teda tri hodiny telesnej výchovy nemusí mať každá trieda, ale škola ako celok. A riaditelia začali na sociálnych sieťach písať oslavné chorály na adresu ministra, ako teda vybehol s tým tenistom a ďakovali, že nemusia nič meniť. A to je zas ten vplyv vrchnosti, veď to povedal minister!
Aby som bol korektný, minister nepovedal, či školy majú mať dve alebo tri hodiny telesnej. To si len niektorí myslia, že to môže povedať minister. Teda môže, ale len povedať! A tá tragédia (už nie groteska) je v tom, že dosť veľká časť učiteľov a riaditeľov podľa toho koná. Máme ešte v blahej pamäti ministra Plavčana a dve hodiny dejepisu v deviatom ročníku. Minister v skutočnosti povedal, že školy sú zo zákona povinné postupovať podľa schválených rámcových učebných plánov štátneho vzdelávacieho programu, ktoré vydáva Ministerstvo. A že po schválení predmetnej vety v zákone nie je potrebná zmena rámcových učebných plánov v štátnom vzdelávacom programe. Bodka. Všetko ostatné je už len nadpráca médií a sociálnych sietí.
Takýto výklad predmetnej vety je zrejmý a jediný možný po troch minútach príčetného uvažovania. Tak o čom svedčia tie tri mesiace diskusii?
Postrehli ste v tomto krátkom príbehu (po schválení zákona) kritické myslenie? Nemyslím kritiku poslancov, ministrov, prezidentky, politických strán a čo ja viem koho všetkého ešte. Tej bolo dosť. Mám na mysli proces vytvárania úsudku, pri ktorom prebieha analyzovanie a vyhodnocovanie informácií a hlavne opatrnosť, overovanie alebo ak chcete pochybnosti v robení rozhodnutí.
Ten príbeh je o to smutnejší, že sa odohráva v školskom prostredí, kde by sme mali deti viesť a zdokonaľovať v kritickom myslení.
Ústredným motívom práve prebiehajúcej reformy školstva je: „Učíme (sa) samostatne myslieť a zodpovedne konať na základe hodnôt, vedomostí a dát.“
Uplatnili v tomto príbehu (po schválení zákona) učitelia a riaditelia samostatné myslenie ? A konali na základe vedomostí a dát?
O niektorých pochybujem. Kritické myslenie je kľúčová kompetencia. A kľúčové kompetencie nemôže žiakom pomáhať vytvárať a rozvíjať ten, kto si ich doposiaľ nevytvoril sám a kto ich sám v sebe ďalej nerozvíja.
A keďže pri vzdelávaní sú dôležitejšie dobré otázky ako správne odpovede, ešte pár otázok: Načo vlastne slúžilo to usmernenie ministerstva? Bolo vôbec potrebné? Zo zákona riaditeľ školy zodpovedá za dodržiavanie štátnych vzdelávacích programov určených pre školu a za dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré súvisia s predmetom činnosti školy. Ak na každú vetu v zákone potrebuje osobitný výklad a posvätenie ministra, načo je riaditeľom?
Vyššie som spomínal, že základom kritického myslenia je opatrnosť, overovanie či pochybnosti. Alebo inak: pozitívny skepticizmus. Kritické myslenie však neznamená pozerať sa na celý svet s podozrením. Kriticky mysliaci človek neživí svoju nedôveru. Naopak. Hľadá, komu a čomu môže dôverovať. Vidí okolo seba nielen ľudí, ktorým sa veriť nedá, ale aj ľudí, ktorí si jeho dôveru zaslúžia.
Bez dôvery každé spoločenstvo chradne. Predstavte si, že by ste sa nemohli spoľahnúť na to, že potraviny v obchode sú zdravotne neškodné alebo že banka jedného dňa nezmaže peniaze z vášho účtu.
Je to teda taký malý paradox: Na jednej strane je veľa dôvodov prečo je potrebné pochybovať. Na druhej stane, ten kto nedôveruje médiám, inštitúciám či politikom, môže ľahko sadnúť na lep prvému demagógovi, ktorý sa bude vo voľbách uchádzať o jeho hlas.
Nuž, myslenie je oveľa ťažšia práca ako akákoľvek tvrdá práca.
