Tentoraz ho nazvali „dohoda o verejnej službe“. Znie to skoro ako keby sa školy chystali opravovať diaľnice alebo zbierať odpadky pri ceste – ale nie, je to stále o vzdelávaní.
V praxi to znamená, že súkromná alebo cirkevná škola, ktorá nie je označená štátom za „verejného poskytovateľa“, môže ministerstvo požiadať o uzatvorenie dohody. Znie to dobrovoľne, ale… podmienky hovoria jasne:
- Do prvej triedy musíte prijať 10–30 % detí zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.
- Nadané deti sa do kvóty nerátajú.
- A ešte drobnosť: od týchto detí nemôžete pýtať žiadne príspevky či poplatky len preto, že patria do tejto skupiny.
Výsledok? Ak nechcete podpisovať dohodu, dostanete 80% normatívu. Ak podpíšete, dostanete „až“ 90 % z normatívu, ktorý dostávajú štátne školy – tie isté štátne školy, ktoré žiadny takýto mix detí mať nemusia.
Takže inými slovami: splníte podmienky, ktoré verejné školy nemajú, a stále dostanete menej.
Kvóty, ktoré sa nedajú splniť
Na papieri to možno vyzerá pekne – „zmiešame“ deti z rôzneho prostredia a všetkým bude lepšie. Lenže realita sa na paragrafy nepýta.
Vezmime si napríklad Banskú Bystricu. Je tu 11 štátnych škôl, 5 súkromných a 2 cirkevné. V celej Banskej Bystrici je podľa dostupných údajov evidovaných len 9 detí zo sociálne slabších rodín, ktoré spĺňajú definíciu zo zákona. Ak by každá neštátna škola mala naplniť podmienku „10 až 30 % detí z určených skupín v každej prvej triede“, znamená to, že aj keby si tých istý 9 detí magicky roztrhli na kusy a poslali ich naraz do všetkých škôl, aj tak zákonnú podmienku nesplnia.
Výsledok?
Podmienku fakticky nemožno splniť, pretože jednoducho niet toľko detí.
Neštátne školy budú automaticky potrestané nižším financovaním (90 % normatívu), hoci urobia maximum, čo je v ich silách.
Štátne školy nemajú takúto povinnosť vôbec, takže sa nemusia trápiť počítaním percent ani hľadaním „správneho mixu“.
Zákon, v ktorom sa nedá vyhrať
Aby sme si rozumeli: Zákon nastavil hru, v ktorej sa nedá vyhrať. Pre niektoré školy je podmienka nesplniteľná už v momente, keď ju podpíšu – a to bez ohľadu na ich snahu alebo kvalitu výučby.
Inovácie ako podmienka – ale len pre niektorých
Ministerstvo však ide ďalej.
Ak okrem tejto „kvóty“ prijmete aj druhý záväzok – zaviesť aspoň dve inovácie z oficiálneho Katalógu inovácií – štedro vám pridá. Dostanete už 95 % normatívu štátnej školy.
Znie to fajn, inovácie sú predsa dobrá vec. Lenže tu je háčik:
Štátne školy inovať nemusia, peniaze im nikto nekráti.
Súkromné a cirkevné inovovať musia, inak im financovanie znížia.
Takže namiesto pozitívnej motivácie – „kto inovuje, dostane viac“ – tu máme negatívnu motiváciu: „ak nebudeš inovovať, vezmeme ti peniaze“. A namiesto rovných podmienok pre všetkých máme nové rozdiely: jedni inovovať nemusia, druhí musia.
Rovnaké podmienky? Len na papieri
Keď minister na začiatku príbehu hovoril o „rovnakých podmienkach pre všetky školy“, znelo to pekne. Lenže tieto návrhy idú presne opačným smerom. Z pôvodného sľubu rovnosti zostal len prázdny slogan – a pribudli nové pravidlá, ktoré v skutočnosti ešte viac prehlbujú rozdiely medzi školami.
Záver a výzva
Záver pre všetkých rodičov a učiteľov
Ak sa povie „rovnaké podmienky“, väčšina z nás si predstaví, že všetci budú hrať podľa rovnakých pravidiel. Ministerstvo to poňalo inak: štátne školy hrajú doma, bez rozhodcu a bez pravidiel, súkromné a cirkevné hrajú v daždi, do kopca a ešte s loptičkou, ktorá má iný tvar.
A otázka na záver: je toto férová súťaž – alebo len ďalší spôsob, ako jedných zvýhodniť a druhých zatlačiť do kúta?
