– len oslabí to, čo školstvo drží nad vodou: dôveru, zodpovednosť a chuť robiť veci lepšie.
Súkromné školy podozrivé z úspechu
Ministerstvu školstva prekáža, že si súkromné školy „vyberajú deti kade-tade“. Namiesto riešenia skutočných nerovností v prístupe k vzdelaniu navrhuje riešenie, ktoré viac pripomína slovenské príslovie: „Keď mi zdochla koza, nech susedovi dve.“
Keď to nejde vo verejnom školstve, nech sa nedarí ani súkromnému – hlavne, aby boli pravidlá rovnaké. Aj keď rovnako zlé.
Oficiálne sa hovorí o zjednotení pravidiel pre všetky školy. Školám, ktoré nebudú spĺňať definíciu „verejného poskytovateľa“ (teda prijímať deti zo spádového obvodu a nevyberať školné), štát zníži príspevok. Znie to ako „spravodlivosť“. Ale je to?
Kto si koho vyberá – a prečo to (ne)vadí
Je pravda, že niektoré školy si nastavujú kritériá prijímania žiakov: talentové skúšky, rozhovory, losovanie, bydlisko. Ak však nie je cieľom vylúčiť konkrétnu skupinu, nejde o segregáciu.
A mimochodom – nie sú to školy, ktoré si vyberajú deti. Sú to rodičia, ktorí si vyberajú školy. Rodičia, ktorí chcú, aby sa ich dieťa cítilo bezpečne, aby sa mu učitelia venovali s rešpektom, a aby sa v škole hovorilo pravdivo, otvorene a vecne. Niekedy si vyberajú školu, kde sa viac číta, kde sa menej kričí, kde sa netestuje za každú vetu. A áno – niekedy si vyberajú školu, kde sa učí inak, než ako to prikazuje uniformná šablóna.
Segregácia by to bola vtedy, ak by:
- boli rómske deti systematicky odmietané,
- alebo by sa nastavili pravidlá tak, aby neuspeli deti z chudobného prostredia.
Ak však škola ponúka štipendiá, zľavy alebo transparentné výnimky, a aktívne pracuje na tom, aby bola dostupná pre rôzne skupiny detí, nie je dôvod ju trestať za to, že nežije len z verejného rozpočtu.
Lepšie riešenia existujú – len ich treba chcieť
Štát mohol zvoliť inú cestu:
Zaviazať školy, aby vyčlenili napríklad 10 % miest pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Zákonom upraviť, že školné nesmie byť prekážkou prístupu k povinnému vzdelaniu.
Zaviesť povinnosť zverejňovať podmienky školného a zľavy.
Namiesto toho si vybral rýchlu a lacnú rovnosť cez krátenie peňazí. Nevadí, že niektoré školy robia skutočnú inklúziu – veď nie sú „verejný poskytovateľ“. A keď nie sú verejné, tak si zaslúžia menej. Bez ohľadu na výsledky.
Rovnaká služba, rovnaké peniaze?
Neštátne školy učia podľa toho istého štátom schváleného programu ako školy verejné. Učia tie isté predmety, sledujú tie isté ciele, pripravujú deti na ten istý svet. V mnohých prípadoch dokonca ponúkajú viac podpory, individuálny prístup, bezpečnejšie prostredie či inovatívne metódy.
Tak prečo by mali dostávať menej peňazí z verejných zdrojov?
Ak plní niekto verejnú službu na 100 %, má dostať len 80 % podpory? Alebo sa tým naznačuje, že neštátne školy sú menej verejné? Menej dôležité?
Rovnosť v prístupe k vzdelaniu nemôže znamenať nerovnosť v prístupe k financovaniu.
Rodičia vedia, prečo si vyberajú školu
Rodičia si školu nevyberajú z rozmaru. Vyberajú si ju preto, že im na vzdelaní detí záleží. Vyberajú si hodnoty, prístup, kultúru, niekedy jednoducho len dôveru. Výber školy je osobné rozhodnutie, nie štátna úloha.
Súkromné školy dávajú rodičom možnosť zvoliť si také vzdelávanie, ktoré ladí s ich presvedčením aj potrebami dieťaťa. Ak štát túto možnosť oslabí, obmedzí slobodu – nie pre školy, ale pre rodiny.
A povedzme si to otvorene: slobodná voľba školy je vyššia hodnota ako povinný príkaz navštevovať tú najbližšiu. Ak rodičia veria, že ich dieťa sa bude učiť lepšie inde – štát im v tom nemá stáť v ceste. A už vôbec nie cez rozpočet.
Inovácia ako hrozba?
Ak niečo posunulo slovenské školstvo dopredu, boli to práve školy, ktoré si dovolili ísť inou cestou.
Viac ako 80 % toho, čo dnes tvorí základ kurikulárnej reformy, vzniklo v súkromných školách. Tieto školy roky inovovali, hľadali nové formy učenia a overovali ich v praxi. (formátívne hodnotenie, projektové vyučovanie či medziodborové prepájanie)
Štát si z nich zobral inšpiráciu.
A teraz – keď už sa inovácia spotrebovala – prichádza odmena v podobe krátenia normatívu.
Ministerstvo chce zrovnoprávniť podmienky. Ale dosiahne len to, že budú rovnako zlé pre všetkých.
V skutočnosti je to práve pluralita a konkurencia, ktorá udržiava systém živý. Školy, ktoré prinášajú nové nápady a ukazujú, že sa dá učiť inak, ťahajú celé školstvo dopredu. Ak štát takýchto hráčov vytlačí z trhu, stratíme nielen diverzitu, ale aj motor kvality.
Ilúzia úspory
Neštátne školy šetria štátu peniaze – prevádzkujú svoje alebo prenajaté budovy, investujú vlastné zdroje, získavajú príspevky od rodičov. Ak by zanikli, žiaci prejdú do verejných škôl – a štát ich bude musieť platiť kompletne, aj s budovami a režijnými nákladmi.
Normatív ide za dieťaťom. Keď dieťa prestúpi, peniaze sa presunú s ním.
Znížením podpory súkromných škôl štát neušetrí – len oslabí celý systém.
Príspevky rodičov dnes často len dopĺňajú to, čo normatív nepokrýva. To nie je prepych, ale snaha o dôstojné minimum kvality.
Doteraz si rodičia v súkromných školách priplácali za nadštandard.
Po vládnom návrhu si budú musieť doplácať aj na štandard.
Inklúzia nie je len sociálna
Inklúzia neznamená len podporu detí zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Znamená aj podporu detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami – a práve tie nachádzajú v neštátnych školách často lepšie podmienky.
Mnohé neštátne školy vznikli práve preto, aby dokázali lepšie reagovať na potreby detí, ktoré v bežnom systéme zlyhávali. Obmedzenie ich financovania ohrozí presne tie miesta, kde sa inklúzia skutočne deje – ticho, odborne a každý deň.
Znížiť podporu týmto školám znamená znížiť šance práve tým, ktorí pomoc najviac potrebujú.
Dôvera sa nedá prikázať
Mnohí rodičia si súkromnú školu vybrali preto, že v štátnej nenašli dôveru.
Ak zaniknú školy, ktoré túto dôveru ponúkali, mnohí sa do štátneho systému nevrátia – prejdú na domáce vzdelávanie, mikroškoly alebo iné alternatívy.
Stabilné financovanie je základom dôvery. Ak sa pravidlá menia uprostred hry, dôvera sa stráca.
A s ňou aj ľudia, ktorých si vzdelávací systém nemôže dovoliť stratiť.
Prežijeme. A budeme ešte silnejší.
Toto nie je prvýkrát, čo neštátne školstvo čelí neistote.
Ale vieme, prečo sme si túto cestu zvolili – išli sme dobrovoľne tou ťažšou. Založili sme školy, prevzali zodpovednosť, hľadali vlastné cesty. A robíme to každý deň, aj bez záruk, že zajtra dostaneme rovnaké podmienky ako ostatní.
Hrozby vnímame ako výzvy. A preto máme v rukách viac riešení.
Preto nezanikneme. Premyslíme. Prispôsobíme sa. Spojíme. Znovu vytvoríme.
Ale bola by škoda, keby štát svojím rozhodnutím oslabil presne tú časť systému, ktorá ho doteraz posúvala dopredu.
