Zrazu bola kniha označovaná za bezcennú či nepoctivú.
Kniha sa pritom nezmenila. Zmenila sa informácia o jej pôvode.
Do jednej diskusie sa tak zmiešali rôzne otázky: či je kniha dobrá pre deti, akú úlohu pri jej vzniku zohrala AI, či bolo jej použitie transparentné a či boli propagácia a verejná podpora korektné.
Všetky tieto otázky sú legitímne, no nie sú totožné. Kniha môže byť pre deti zaujímavá a zároveň môžu byť problematické okolnosti jej vzniku.
Mňa preto najviac zaujímala tá prvá otázka:
Sú Šiškáči dobrá kniha pre deti?
A keďže tvorcovia Lesnej päťky upozornili na podobnosť oboch projektov, rozhodol som sa prečítať obe knihy. Najskôr Lesnú päťku, pretože je starším projektom, a potom Šiškáčov.
Tento text nie je odborná literárna ani výtvarná analýza. Je to môj osobný pohľad bežného čitateľa detských kníh. Úplne nezaujatý som, samozrejme, nebol. Obe knihy som otváral už poznačený medializovanou kauzou. Snažil som sa však čo najviac pozerať na to, čo v nich skutočne je, nie iba na to, kto a akým nástrojom ich vytvoril.
Najskôr obrázky
Pri ilustrovanej detskej knihe sa čítanie začína ešte pred prvou vetou. Knihu chytíme do ruky, pozrieme sa na obálku, postavy, farby a prostredie. Vizuál nám okamžite napovie, do akého sveta vstupujeme.
Lesná päťka: svet, ktorý pôsobí obývane
Ilustrácie Lesnej päťky sú plošné, štylizované a trochu pripomínajú staršie autorské detské knihy. Farby sú tlmenejšie, prírodné, miestami jesenné. Vidíme štruktúru dreva, listov, kameňov či látok.
Postavy sú milé, ale nesnažia sa byť za každú cenu rozkošné. Každá má vlastnú siluetu, farby a charakter. Stále jasne vidíme, že ide o medveďa, líšku, rysa, kamzíka či kunu.
Veľmi dôležité je prostredie. Nie je to iba kulisa za postavami. Vidíme domčeky, rebríky, mosty, bielizeň, predmety dennej potreby a množstvo drobností. Les pôsobí ako miesto, v ktorom sa skutočne žije.
Ilustrácie preto príbeh nielen zdobia. Rozširujú ho. Dieťa si v nich môže všímať veci, ktoré text priamo nehovorí.
Šiškáči: obrazový svet animovaného filmu
Šiškáči vyzerajú úplne inak. Ich ilustrácie sú digitálne, plastické, filmové a veľmi efektné. Postavy majú veľké oči, široké úsmevy a výraznú mimiku. Les je plný svetiel, žiarivých húb, lúčov slnka, motýľov, farebných kvetov a magických efektov.
Je to vizuálne príťažlivé. Keby som nevedel nič o použití AI, určite by som nepovedal, že kniha vyzerá nekvalitne. Pre mnohé deti môžu byť Šiškáči na prvý pohľad dokonca atraktívnejší než Lesná päťka.
Takmer každá scéna však chce byť čarovná. A keď žiari skoro všetko, výnimočný okamih sa trochu stráca.
Samotní Šiškáči sú farebné guľaté postavičky s posýpkou. Odlišujú sa najmä farbou, okuliarmi, mašľou alebo klobúkom. Skôr než konkrétne charaktery mi pripomínajú maskotov alebo emotikony.
Pri Lesnej päťke mám pocit, že vidím päť konkrétnych zvierat. Pri Šiškáčoch skôr päť variantov jedného základného modelu.
Aj les funguje inak. V Lesnej päťke je obývaným svetom. V Šiškáčoch je najmä atmosférou – krásnou, tajomnou a magickou, ale menej konkrétnou.
Lesná päťka na mňa pôsobí ako kniha, ktorej obrázky boli vytvorené práve pre túto knihu a pre tento konkrétny svet. Naproti tomu Šiškáči na mňa pôsobia skôr ako obrazový svet animovaného filmu prenesený do knihy.
Môj vizuálny záver je preto jednoduchý: Lesná päťka má výtvarný rukopis. Šiškáči majú výtvarný efekt.
To neznamená, že jeden prístup je automaticky dobrý a druhý zlý. Sú to dve veľmi odlišné estetiky. Jedna pôsobí autorskejšie a knižnejšie, druhá filmovejšie a okamžite príťažlivejšie.
Päť postáv, les a strom
Na povrchu sa knihy skutočne podobajú. V oboch je skupina piatich postáv, lesné prostredie, strom a hodnotové posolstvo o spolupráci a vzťahoch.
Po prečítaní však vidím najmä rozdiely.
V Lesnej päťke vystupuje päť skutočných zvierat. V Šiškáčoch ide o symbolické postavičky.
Strom má v oboch knihách tvár, ale inú úlohu. V Šiškáčoch je Srdcovník ústrednou autoritou – najstarším, najmúdrejším a najváženejším stromom lesa. Keď prestane spievať, celý les stratí harmóniu.
V Lesnej päťke je strom skôr dobrodružným priestorom, miestom príbehu a sprievodcom do sveta tajomstiev. Nie je takým jednoznačným centrom múdrosti a poriadku.
Podobné stavebné prvky teda obe knihy používajú. Skladajú z nich však odlišný typ detského sveta.
Na základe samotného prečítania oboch kníh by som si netrúfol hovoriť o kopírovaní. Vidím podobný základný koncept, ale veľmi odlišné spracovanie, rytmus, jazyk aj predstavu o tom, čo má príbeh robiť so svojím čitateľom.
Pomalosť ako hodnota
Najsilnejší dojem z Lesnej päťky sa dá vyjadriť jedným slovom: pomalosť.
Kniha má približne päťdesiat strán. Takmer polovicu knihy tvorí predstavovanie piatich hlavných postáv a veľká časť zvyšku ich postupné vzájomné zoznamovanie. Z pohľadu dnešnej kultúry rýchlych podnetov je to skoro provokatívne.
Príbeh sa neponáhľa. Neženie dieťa od jednej udalosti k druhej.
Hovorí mu: Zostaň tu chvíľu. Všímaj si. Spoznávaj. Premýšľaj. Nemusí sa stále niečo diať.
Pritom však nie je nudný. Napätie vzniká pomaly, cez očakávanie, neistotu a postupné odhaľovanie.
Kniha navyše čítanie na troch miestach vedome zastaví. Pýta sa napríklad:
Aké to je, keď sa začína niečo nové?
Čo môžem urobiť, keď je niečo ťažké?
Čo mám rád a čo ma baví?
Dieťa nedostane jednu správnu odpoveď. Kniha mu ponúkne niekoľko možností, ale rozhodnutie ponechá na ňom.
To je veľmi dôležité. Čitateľ nie je iba príjemcom príbehu. Má pocit, že doň vstupuje a čiastočne ho spoluvytvára. Kniha mu pomáha, ale neberie mu autonómiu.
Pomalosť tu nie je nedostatkom tempa. Je umeleckým aj výchovným nástrojom.
V čase, keď deti rýchlo scrollujú, klikajú a preskakujú z jedného podnetu na druhý, Lesná päťka trénuje inú schopnosť: zostať pri príbehu dostatočne dlho na to, aby s ním dieťa začalo premýšľať.
Nie je problém, že deti vedia informácie prijímať rýchlo. Problém vzniká, keď sa rýchlosť prestane používať ako jeden z možných režimov a stane sa režimom jediným.
Hlboké čítanie sa nezačína porozumením textu. Začína ochotou zostať pri ňom.
Šiškáči sa ponáhľajú
Šiškáči pracujú v inom rytme. Príbeh sa rozbehne rýchlo, problém je jasne pomenovaný a riešenie prichádza bez dlhého čakania.
Starý strom prestane spievať. Les stratí harmóniu. Šiškáči sa vydajú na cestu, stretnú niekoľko prekážok a napokon nájdu riešenie: pripravia koncert, strom sa pridá a harmónia sa obnoví.
Rýchlosť sama osebe nie je chyba. Pre niektoré deti môže byť takáto kniha vhodnou vstupnou bránou k čítaniu. Obraz je stimulujúci, dej prehľadný a emócie ľahko čitateľné.
Rozdiel je v tom, že Šiškáči dávajú čitateľovi významy hotovejšie. Menej času musí stráviť v neistote, menej si musí domýšľať a menej musí objavovať.
Lesná päťka čitateľa zapája. Šiškáči mu skôr niečo odovzdávajú.
Detský jazyk a dospelé slová
Aj jazyk oboch kníh je rozdielny.
Lesná päťka používa jednoduchý, plynulý a prirodzený jazyk. Text znie, akoby sa niekto dieťaťu prihováral a pozýval ho do príbehu.
V Šiškáčoch sa objavujú výrazy, ktoré pôsobia dospelejšie: napríklad „lesné javy“, „portál“ či vysvetľovanie významu afirmácií. Niektoré slová nie sú bližšie objasnené a miestami som mal pocit, že text nehovorí úplne jazykom malého dieťaťa.
Oveľa dôležitejší rozdiel je však v tom, ako obe knihy narábajú s hodnotami.
Objavené a oznámené posolstvá
Posolstvá oboch kníh sú na prvý pohľad podobné a v zásade pozitívne: priateľstvo, spolupráca, odvaha, vzájomná pomoc a prijatie seba samého.
Lesná päťka ich však nepomenuje priamo. Hodnoty sú vložené do príbehu a konania postáv. Dieťa ich postupne objavuje.
Postavy sa musia rozhodovať, prekonávať neistotu, niečo skúsiť, pomôcť druhému alebo prekonať samy seba. Sebahodnota nevzniká z vety, ktorú si o sebe povedia. Vzniká zo skúsenosti: Niečo som zvládol. Rozhodol som sa. Bol som užitočný. Dokázal som pomôcť.
Šiškáči postupujú oveľa priamejšie. Už v úvode vysvetľujú význam afirmácií. Pozitívne vety sú vložené do príbehu a na konci jednotlivých častí sa objavujú ako hotové ponaučenia.
Dieťa ich nemusí objaviť. Má ich prijať.
Najvýraznejším slovom je jedinečnosť. Šiškáči sú opakovane označovaní ako jedineční. Samo osebe na tom nie je nič zlé. Každé dieťa potrebuje cítiť, že má hodnotu.
Je však rozdiel medzi dvoma správami:
Mám hodnotu, pretože sa dokážem rozhodovať, konať, pomáhať a vytvárať vzťahy.
a
Mám hodnotu, pretože som jedinečný.
Prvá sebahodnotu buduje cez skúsenosť a vzťahy. Druhá ju oznamuje ako vlastnosť.
Afirmácie a kontext NLP
Po prečítaní knihy sa do jej hodnotenia dostal ešte jeden dôležitý kontext. Viacerí tvorcovia Šiškáčov sú podľa medializovaných informácií spojení so slovenským prostredím neurolingvistického programovania – NLP. Jeho prvky možno v knihe rozpoznať najmä v afirmáciách a v spôsobe, akým príbeh pracuje s pozitívnym nastavením mysle.
NLP vychádza okrem iného z predstavy, že vhodne zvolené slová a techniky môžu meniť vnútorné nastavenie človeka a viesť ho k želanému správaniu či výsledku. Odborníci však viaceré jeho tvrdenia považujú za vedecky nepodložené a kritizujú najmä sľuby rýchlych a jednoduchých premien zložitých problémov.
Tento kontext pomáha pochopiť, prečo Šiškáči nepôsobia iba ako príbeh. Kniha sa pokúša dieťa aj určitým spôsobom nastaviť:
Si jedinečný.
Máš v sebe silu.
Mysli pozitívne.
Spoločne dokážeme všetko.
Takéto vety nemusia byť škodlivé. Afirmácia môže dieťaťu pomôcť, najmä ak nadväzuje na konkrétnu skúsenosť. Veta „môžem požiadať o pomoc“ môže byť užitočnou oporou.
Problém nastáva, keď sa vhodná veta stane náhradou skúsenosti. Keď príbeh naznačuje:
Povedz si správnu vetu, zmeň svoje vnútorné nastavenie a problém sa vyrieši.
Lesná päťka pracuje približne takto: Zaži príbeh, zastav sa, premýšľaj, vyber si a vytvor si vlastný význam.
Šiškáči skôr: Zaži príbeh, prijmi pozitívne posolstvo, zopakuj si vhodnú vetu a nalaď sa na želaný stav.
Prvý prístup je viac objavný a reflexívny. Druhý viac presviedčací.
Neznamená to, že Šiškáči sú náborovou knihou NLP alebo že chcú deti vedome manipulovať. Na takýto záver nemám dôkazy. V knihe však vidím sebarozvojový model sveta, ktorý je tomuto prostrediu blízky: dôraz na pozitívny jazyk, jedinečnosť, rýchlu zmenu vnútorného stavu a predstavu, že správne nastavenie mysle pomáha prekonať problém.
Koncert ako riešenie
Tento rozdiel vidno aj v závere príbehov.
V Lesnej päťke problémy vyžadujú námahu, neistotu, rozhodovanie a niekedy aj prekonanie seba. Postava musí niečo urobiť, niečo riskovať alebo prekonať strach. Konflikt ju mení.
V Šiškáčoch sa hlavný problém vyrieši koncertom. Hudba, spoločná radosť a pozitívna energia prinavrátia lesu harmóniu.
Koncert je v detskej knihe úplne legitímne riešenie. V spojení s afirmáciami a celkovým sebarozvojovým rámcom však pôsobí ako súčasť širšieho vzorca: silný pozitívny zážitok sa stáva riešením problému. Problém sa nevyrieši postupným pochopením jeho príčin ani náročnejšou premenou postáv, ale najmä vytvorením intenzívneho pozitívneho zážitku.
To veľmi dobre zodpovedá aj rozdielnemu tempu oboch kníh.
Lesná päťka ukazuje, že zmena potrebuje čas, vzťahy, neistotu, premýšľanie a konanie.
Šiškáči ponúkajú rýchlejší oblúk: problém – nápad – spoločná pozitívna aktivita – obnovená harmónia.
Sú si teda knihy podobné?
Áno, na úrovni základných prvkov.
V oboch nájdeme päť postáv, les, hovoriaci strom, priateľstvo, spoluprácu a prácu s emóciami.
Po prečítaní však vidím dva veľmi odlišné príbehy a dva odlišné obrazy dieťaťa.
Lesná päťka vidí dieťa ako autonómneho čitateľa, ktorý potrebuje čas, otázky a priestor na vytvorenie vlastného významu.
Šiškáči ho viac vnímajú ako príjemcu pozitívnych posolstiev, afirmácií a žiaducich spôsobov premýšľania.
Lesná päťka rozvíja dieťa prostredníctvom príbehu.
Šiškáči používajú príbeh aj na odovzdanie rozvojových techník a hotových mentálnych nastavení.
Najpresnejšie to viem vyjadriť takto:
Lesná päťka dieťaťu vytvára priestor, aby premýšľalo. Šiškáči mu viac ponúkajú spôsob, ako má premýšľať.
A čo s tým má AI?
Po prečítaní oboch kníh pre mňa AI prestala byť najdôležitejšou otázkou.
Šiškáči nie sú automaticky zlá kniha preto, že pri jej tvorbe bola použitá AI. Ich obrázky sú na prvý pohľad atraktívne, príbeh je zrozumiteľný a posolstvá sú pozitívne.
Mne je však bližšia Lesná päťka. Nie preto, že ju vytvorili ľudia, ale pre to, čo robí so svojím čitateľom. Dáva mu čas. Dôveruje mu. Nechá ho premýšľať, rozhodovať sa a objavovať.
A tým sa vraciam k myšlienke, s ktorou som do tohto čítania vstupoval:
Obsah je dôležitejší ako forma.
Nemyslím tým, že forma, pôvod alebo spôsob vzniku nie sú dôležité. Pri použití AI musí byť tvorca transparentný, férový a musí rešpektovať práva iných.
AI by som však prirovnal ku klimatickej zmene. Tiež ju už nemožno jednoducho zastaviť. Musíme sa s ňou naučiť žiť.
Budú vznikať knihy vytvorené ľuďmi aj knihy vytvorené s pomocou AI. Obe budú súťažiť o pozornosť detí. A práve tu podľa mňa nestačí hovoriť, že deti by mali siahať po „skutočnej ľudskej tvorbe“. Musíme im dať dôvod, aby po nej siahli.
Ľudská kniha nebude automaticky lepšia len preto, že je ľudská. Musí byť nápaditejšia, pravdivejšia, citlivejšia, remeselne kvalitnejšia a musí dieťaťu ponúknuť niečo, čo lacný efekt nenahradí: skutočný autorský rukopis, dôveru, priestor na fantáziu a zážitok, ku ktorému sa chce vracať.
Je to teda aj otázka motivácie. Nie ako deti od AI kníh odradiť, ale ako vytvárať také knihy, pri ktorých budú chcieť zostať.
Potrebujeme lepšie pravidlá, ale aj lepší spôsob myslenia. Nestačí rozhodovať podľa nálepky „vytvorené človekom“ alebo „vytvorené AI“.
Pýtajme sa:
Čo nám dielo prináša? Ako pôsobí na dieťa? Rozvíja jeho fantáziu a premýšľanie, alebo mu iba ponúka hotové odpovede? Má vlastný rukopis, alebo iba silný efekt? Je poctivé, transparentné a rešpektuje prácu iných?
Kauza Šiškáči neukázala, že AI nemá patriť do kníh. Ukázala, že knihy s AI už na trhu sú, ale pravidlá, podľa ktorých ich máme posudzovať, ešte len vznikajú.
A možno ukázala ešte niečo dôležitejšie.
Pri detskej knihe nie je rozhodujúce iba to, kto alebo čo ju vytvorilo.
Rozhodujúce je, aký priestor vytvára v mysli dieťaťa — a či doň dieťa chce vôbec vstúpiť.
