Ale predsa: táto vládna koalícia si sama sebe dala nálepku – hrádza proti extrémizmu! Ale predsa: je v poriadku, aby rezort, do gescie ktorého spadá mediálna, občianska a iná výchova, mal takéhoto vedúceho služobného úradu?
Na naliehanie redaktora Slovenského rozhlasu v Sobotných dialógoch to ministerka ukončila: „k súkromným názorom pána Machalu sa nevyjadrujem“. Super!
Takže životopis pána L. Machalu je OK, môže v pohode riešiť personálnu agendu rezortu školstva. To, že môže vedúci služobného úradu svojou personálnou prácou za pár mesiacov „zamoriť“ ministerstvo svojimi súkromnými názormi, to ministerku nezaujíma.
Podľa tejto „logiky“ by zrejme ministerke neprekážal ani nasledovný scenár: predstavme si na chvíľu, že Kotleba nie je poslancom Národnej rady ale len županom (pekná predstava). V novembri ho voliči vykopnú zo župy. Je to učiteľ informatiky, jeho odborný životopis je určite v poriadku. Akýkoľvek riaditeľ školy by ho ako nezamestnaného mohol prijať za učiteľa informatiky. Veď čo už majú jeho osobné názory a snaha nahradiť demokraciu stavovským štátom spoločné s informatikou?
Alebo je toto len súkromný názor ministerky a riaditeľa školy ani nikoho z občanov by to nemalo zaujímať?
Kde je tá hranica (a existuje vôbec?), kde začína súkromný názor Martiny Lubyovej ako bežného občana a kde to už je názor ministerky ako verejného funkcionára zo zodpovednosťou za rezort, v ktorého gescii je, opakujem: mediálna a občianska výchova? Dobre, ale hovoríme o vedúcom služobného úradu ministerstva, je to verejná funkcia? Keďže ho menuje vláda, asi áno.
V jednom rozhovore som na otázku - Aký je môj názor na to, ako sa na školách učí občianska náuka? - okrem iného povedal: „Na jednej strane očakávame, že keď mladý človek v osemnástich rokoch nadobudne právo voliť, bude už zodpovedným občanom, na druhej strane vedome ignorujeme skutočnosť, že vzdelávací systém, ktorý by mal k tomu významnou mierou prispieť, svoju úlohu zanedbáva.“ Jedna čitateľka toto okomentovala slovami: „amen, vytetovať ministrovi školstva na zadok prosím.“
V Sobotných dialógoch bola ministerke partnerkou v diskusii Zuzana Zimenová. V úvode diskusie hovorila o tom, že minister by okrem odborných, manažérskych schopností a čisto technokratického prístupu, mal mať k riadenému rezortu aj istý vzťah a nadšenie. Zuzana Zimenová to pekne nazvala: „ľudia so srdcom pre túto tému“. "Ak by tam to nadšenie a srdiečko bolo, ľudia ako pán Machala by tam neboli.". Mal som pocit, že ministerka jej nerozumela. Škoda.
Áno, okrem odborných a manažérskych predpokladov a „srdiečka“ pre riadený rezort by boli vhodné aj skúsenosti s verejnou funkciou. To, že si ministerka nechala nanominovať vedúceho svojho služobného úradu straníckou centrálou (čo nepriamo priznala ako bežnú prax), môžeme považovať za nováčikovskú daň vo verejnej funkcii. Lebo odborné a manažérske predpoklady podľa životopisu ministerka nesporne má. Ale ako hovorí psychológ Garry Landreth: „Nezáleží ani tak na tom, čo ste urobili, ale čo ste urobili potom.“
A ministerku zjavne nezaujíma čo sa bude diať potom.
