Tak je to dobré

 Teším sa. Obavy sa dvíhajú, ale je hluchý príliv, ako každých pätnásť dní a prerastá ma očakávanie z nepoznaného. Odchody nie sú ľahké, nikomu s iným názorom neuverím. Našťastie neodchádzam sama. Idem so starým kmeňom rodiny, po ktorom sa vyškriabem do bezpečia pri skývačke pred vlkmi. Neverím štatistikám, že ich je málo a čoskoro sa ocitnú v Červenej knihe. 

 Teším sa na zeleň. Pocit malej vzdialenosti z mesta až k nej ponúka feeling free to breath. A starostí je vždy dosť, hlavne tam, kde nie sú. Na svoj vnútorný zrak občas potrebujem okuliare so silnou dioptriou na blízku vzdialenosť aby som to pekné zbadala keď do mňa vrazí; občas slnečné, aby ma pozitíva života neoslepovali.  Posledné dni vidím celkom dobre. Oftalmologičke sa nezverím, prístroje by ma obvinili, že klamem. Na svet sa nedívam cez extrém jedných alebo druhých okuliarov. Len sa dívam na deň, ktorý mám. Čudujem sa veciam nachádzajúcim sa v mojej blízkosti, blízkosti natiahnutého ramena, ktoré tam nikdy neboli. Odprisahala by som to. Teda, včera áno, len dnes už nie. Verím na skryté veci.
 
 Takže, odídem. Neverím rečiam, že budem stále v duchu žiť tu, v meste svojho detstva. Osobná skúsenosť hovorí, že akonáhle nasadnete do autobusu cestovnej spoločnosti, vzrušenie z cesty potlačí smútok z odchodu. A ak dokážete na tej svojej novej ceste aj kráčať a nielen sa obracať späť, cesta sa vydarí. Nebude len sentimentálnym bedákaním romantického hrdinu o tom, ako vás nikto nechápe a všetkým počasie vyšlo, len vy ste v tlakovej níži a začínate od vlhkosti hniť.
  
 Túžim sa cítiť pochopená. Nie som individualista. Iste, myšlienky existencionalizmu sa občas vynoria- hraničné situácie, tlak okolia, na čo som tu... Iste. Ale ja predsa vidím tieto dni lepšie. Budem jesť mrkvu, aby to raz bolo tak, ako predtým. Aby som mohla umelcovi Milanovi Rúfusovi odkázať, že pieseň, modlitbička a báseň sú moje sudičky aj naďalej. Svoje spomienky na mesto a zažitú dpbrotu si zamknem do drevenej, maľovanej krabičky od náušníc, tam, kde opatrujem lesklé drobnosti. So štítkom “Nepredajné, odcudzenie sa trestá!” 
 Žiť začnem nový život. S tým, čo som dostala, našla a naučila sa.  
 Vábi ma nepoznané, tajomné. Proti strachu z tajomného ma chráni prítomnosť silnejšieho. Dobrodružstvo áno, len nie úplne sama. Veď pri páde mať len lano bez istenia dôverou… pri prechádzkach mestom ruka v ruke uzly cítim. 
 Teším sa na prvú noc na novom mieste. Na snívanie snov. Vraj prvý sen, čo sa sníva v novom dome, sa aj splní. Len človek musí vedieť, o čom má snívať. Biele šaty babka odporúča...  
 
 Majestátnosť a ticho hôr za oknom bytoviek štvrtého poschodia v pozadí hluku detského ihriska a repkového poľa.  
Tak je to dobré.  
 Píšem, aby ste našli moju frekvenciu. Trocha hlbšie, doľava. Tam je miesto kde ma pochopíte, určené na chápanie od začiatku sveta ženám. Pri srdci. Do srdca ísť asi viac bolí, tam sa nepýtam. 
 A nezabudnem. Sľubujem.