V poslednom blogu som písal o pripravovanej novele zákona o spravodajských službách. Podobne ako v minulosti, pri škandáloch spojených so službami sa médiá a verejnosť primárne pozerajú na samotnú kauzu či hľadanie vinníkov. Za opakujúcimi sa problémami však stoja aj systémové príčniny, ktoré ich vznik umožňujú a ich vyšetrenie veľmi sťažujú. Ak sa tieto problémy nemajú v budúcnosti opakovať, je okrem vyšetrenia podozrení vo Vojenskom spravodajstve dôležité, aby pripravovaná novela zákona umožnila ich efektívnemu predchádzaniu a vyšetreniu. Pripájam krátky zoznam vecí, ktoré udalosti posledného mesiaca potvrdili:
Všetci sú kamaráti, kým nejde do tuhého.
Na Slovensku (aj v NR SR) sa často hovorí, že načo sa zaťažovať formálnymi pravidlami. Všetci sa poznajú, chodia spolu fajčiť, nejako sa vždy dohodnú. Mnoho z doterajšieho systému kontroly funguje na podobnom princípe, zaužívanej praxe a zvyku. Jej mantinely sme si mohli otestovať pred dvoma týždňami, kedy kontrolný výbor VS vďaka väčšine poslacov SMERu rozhodol, že sa škandálom vo VS už nebude ďalej zaoberať.
Zopakujme si to ešte raz. Inštitúcia s mimoriadne širokými právomocami a možnosťami na ich zneužitie nemôže byť parlamentom kontrolovaná, lebo o tom rozhodli poslanci strany, ktorej by prípadné vyvodenie dôsledkov najviac politicky poškodilo. A keďže sa jedná o spravodajské služby a nie nejaký bežný úrad, nik ďalší (médiá, tretí sektor) túto kontrolu nenahradí.
Kontrolné orgány služieb sú miesta, kde je ochrana menšiny (opozície) hádam najzreteľnejšie vo verejnom záujme. Ak stačí jedno rozhodnutie straníckeho vedenia, ktoré poslanci poslušne realizujú, máme aj do budúcnosti veľký problém. Možnosť vykonávať kontrolu, pozývať oprávnené osoby na výbory, či požadovať vysvetlenia od vedenia služieb nemôže byť založená (aspon nie v tejto krajine) na milosti väčšiny a neformálnych zvyklostiach. Pravidlá by mali byť nastavené tak, aby aj menšina poslancov dokázala reálne využiť svoje kontrolné právomoci.
Politizácia neodišla.
Aj predošlý bod naznačil ochotu poslancov vládnej väčšiny poslúžiť ako nástroj v krízovej komunikácii a ochotne plniť politické zadanie. Asi najvypuklejším príkladom je tlačová konferencia poslancov kontorlného výboru VS za SMER, ktorí pod vedením člena výboru Lebockého odprezentovali zmätočné stanovisko a zmizli pred novinármi. To, že sa jednalo o jednoznačne politickú záležitosť svedčila aj bizarná prítomnosť poslancov SMERu, ktorí s kontrolnými výbormi nič nemajú, Blahu a Madeja ako "krovia" pre svojich kolegov.
Tu treba priznať, že dobré pravidlá všetko nevyriešia. Pokiaľ je parlamentná kontrola služieb zverená ľuďom, ktorí ochotne plnia stranícke príkazy a na ktorých meno sa musia pýtať aj skúsení parlamentní novinári, tak sa ďaleko nedostaneme. Verejnosť pochopiteľne nikdy nebude mať možnosť kontrolovať prácu poslancov v týchto výboroch, ale mal by tu existovať samozrejmý tlak nato, aby takéto politické jednohubky, aké predviedli poslanci SMERu, boli neakceptovateľné.
A keď hovoríme o aktívnej mediálnej politike, aj Vojenské spravodajstvo (organizácia bez webu, ktorá oficiálne priznáva len meno svojho riaditeľa) v sebe v čase krízy objavilo spindoctora a poslalo zástupcu riaditeľa VS diskutovať do TA3. Ako povedal jeden z poslancov kontrolného výboru: "Viacej sa dozvieme od novinárov ako na výbore."
Škandál s financiami služieb bol len otázkou času.
Je prirodzené, že prostriedky, ktorými disponujú služby, budú spravované v špecifickom režime. V súčasnom stave de facto platí, že služby vynakladanie prostriedov na osobitné účely (spravodajské operácie) kontrolovali samy. Ani novela zákona nepredpokladá posun v tejto oblasti. NKÚ a ani nik iný nebude mať právomoc požadovať od služieb vysvetlenia k nakladaniu s finančnými prostredkami, ktoré by mohli viesť k odhaleniu konkrétnych metód práce, ich zdrojov a výsledkov. Financie sú chúlostivá vec, lebo cez ich detailnú kontrolu by bolo možné vysledovať aj najcitlivejšie aktivity služieb. Je však asi namieste povedať, že dôvera, ktorá bola do rúk služieb daná ich voľným režimom kontroly, bola narušená podozreniami, že si z nich niektorí príslušníci z verejných prostriedkov odfinancovali (prepytujem) svoje letné chaty.
Ak si chceme byť istí, že sa táto situácia nebude opakovať, je namieste rozmýšľať o externom elemente, ktorý by prostriedky kontroloval. Od širších právomocí kontrolných výborov po NR SR, po špecializovaných audítorov NKÚ, možnosti existujú. Bola by to radikálna zmena v prístupe? Asi áno, ale naozaj to vyzerá, že inak to nejde.
Vysoké očakávania, malá podpora.
Súčasný systém kontroly predpokladá, že škandály rozmerov VS budú poslanci riešiť de facto sami. Pripomeňme si, že sa jedná väčšinou o ľudí, ktorí nemajú predošlé skúsenosti so spravodajským prostredím a okrem členstva vo výbore sa venujú inými aktivitám. Pre valnú väčšinu z nich, ani bezpečnostná oblasť ako taká nie je ťažisková pre ich parlamentú prácu.
V systémoch parlamentnej kontroly tento stav nie je ničím nezvyčajným. Rieši sa tak, že pre členov výborov existuje podporný aparát či už vlastný, alebo "celovýborový", ktorý dokáže poslancom pripraviť podklady, vysvetliť kontext, pomôcť sa pýtať správne otázky a hlavne v prípade kontroly byť profesionálnou podporou pre jej vykonávanie. Asi sotva si vieme predstaviť, že by sme vedeli sami vykonať hoci aj základnú kontrolu účtovníctva a procesov v menej komplexných organizáciách ako sú spravodajské služby samy. Ostáva mi záhadou, prečo od poslanca bez akéhokoľvek odborného zázemia očakávame relevantnú kontrolu spravodajského materiálu o niekoľkých desiatkach strán (do ktorej mohol vlastne len nahliadnuť v priestoroch výboru) a čudovať sa, že jeho aktivita veľmi neprináša výsledky.
Dunaj sa vylial, minister Glváč zachránil bábätko a keďže to je komplikovaná téma, po mesiaci pozornosť pomaly opadáva. Bolo by fajn, keby toto nebol ďalší škandál, pri ktorom sa všetci vykričali, aké to je zlé s naším Slovenskom a nič sa nezmenilo. Nový zákon o spravodajských službách je skvelá príležitosť, ako neostať len pri lamentáciách.
Ak sa Vám text páčil, vďaka za podporu na vybrali.sme.sk
