Dnes som si prečítal ďalší mikropríbeh nespravodlivosti napáchanej na obyčajnom slušne žijúcom človeku u nás, akoby ho písal jeden. Konkrétne sa jedná o príbeh predavačov v bratislavskej Tržnici. Obchodníci (rodinný podnik), ktorí ponúkajú zaručene zdravý chlieb a pečivo, ľudia ich poznajú a radi u nich nakupujú, pretože majú istotu, že nenakúpia chlieb spolu s nejakou škodlivinou, či pečivo, kde sa nachádza 60% zdraviu škodlivých Éčok. (Môj kamarát si raz vypítal zloženie buchiet v jednom veľkom obchodnom reťazcia po analýze Éčok mu vyšlo toto hrozivé čislo). V dnešnej dobe sú takíto obchodníci naozaj vzácni a vždy som rád, že môžem nakupovať aj naozaj zdravo od ľudí, ktorým na tom naozaj záleží a venujú sa zdravej výžive.
Títo ľudia teda dostali riadnu pokutu za nejakú banalitu, mali v registračnej pokladni zle kódy pre nejaké svoje výrobky. Táto pokuta tento rodinný podnik teda pripravila o nie malé peniaze a čo je horšie, zjavne aj o chuť pracovať, čo si hneď všimol ich pravidelný zákazník a rozprávač tohto smutného a nespravolivého príbehu. A takto veru tento príbeh aj skončil. Smutno a nespravodlivo. Pred tržnicou sa dílujú drogy, čo ostáva bez povšimnutia a tam, kde sa niečo zmysluplné tvorí prídu postihy, ktoré hádžu polená pod nohy.
Neviem posúdiť do akej miery bola tá pokuta na mieste a aký závažný bol ten priestupok, dokonca ani presne neviem, do akej miery to zasiahlo týchto podnikateľov.
Podstatné pre mňa je, že tento príbeh sa končí takým typickým slovenským: „Prečo tento štát vždy buzeruje a trestá tých nesprávných? Ak to neprestane, zaručene sa nám to vypomstí.“
No odpoveď je jednoduchá. Tento štát bude buzerovať a trestať tých nesprávnych dovtedy, kým títo nesprávni ukončia svoje nespravodlivé príbehy s príchuťou neprávia páchanom na sebe, prehltnú horkosť a pôjdu ďalej s pocitom bezmocnosti. Tam sa to u nás so železnou pravidelnosťou končí. Chcelo by to v mikrosvete našich životov začať tieto malé nespravodlivosti obracať na výťazstvá. Ako? Nevzdávať sa s pocitom porazencov, že s tým nejde nič urobiť. Píšme príbehy, až keď sa nám ich podarí vyhrať, čo by inšpirácia a dôkaz pre ostatných, že sa to dá.
Všetko zlé a nespravodlivé, čo sa tu deje vo veľkom (politika a pod.) môžeme meniť jedine tak, že začneme riešiť nespravedlnosti podobného charakteru v našom malom každodennom živote, kde máme možnosť veci ovplyvniť. Často nám ale bráni pohodlnoť, strach, možno aj zbabelosť. Potom sa ale nečudujme, kde to žijeme.
