Volala som domov z internátu. Bola nedeľa, niečo po siedmej večer. Asi po minúte „normálneho" rozhovoru s ocom som začula krik. Krik mojej mamy. Bolo to niečo strašné. Vedela som, že sa niečo deje, srdce mi začalo búšiť až som myslela, že mi vyskočí z hrude. Otec mi len povedal: „Starká odpadla" a ďalej bolo už len ticho, tak som zložila. Potom ako prišla sanitka a pokúšali sa o márne oživovanie, mi otec len smutným a plačlivým hlasom oznámil: „Starká zomrela." Neverila som... Začala som plakať a nevedela som sa s tým vyrovnať. Pobalila som si kufor. Ráno som sa zobudila a myslela som, že to bol len jeden zlý sen. Ale nebol - pobalený kufor bol tam. Pohreb bol veľmi smutný, ale taký býva každý pohreb. Ale ten pocit prázdna, ktorý ostal v našom dome bol ešte smutnejší. A ešte aj stále je, aj keď ako sa hovorí: „Už sme si len nejako zvykli."
Stará mama (Mária) zomrela vo veku 72 rokov. Pokojnou smrťou, akú vždy chcela - a náhle, ako to nikto nečakal. Bola dcérou matky, ktorá jej nikdy lásku neprejavila. Tú jej nahradzovala stará matka. Bola „prostrednou" medzi dvoma sestrami. Brata jej osud nedožičil, zomrel ako prvorodené bábätko. Manžel bol pekný chlap, istá podoba ostáva v mojom bratovi. Nebolo to vraj s ním vždy ľahké, bol veľmi tvrdohlavý. A to z neho mám zase ja. Jej prvorodená dcéra zomrela hneď pri narodení. Ale osud jej dožičil mať aspoň jednu dcéru - moju mamu. A tak sme po niekoľkých rokoch prišli na svet ja a môj brat. Teda, len v opačnom poradí. Starká sa z nás tešila, starala sa o nás a bývala s nami až do jej smrti. Preto je ťažké zmieriť sa s tým tichom a prázdnom čo po nej ostalo.
Najkrajšou spomienkou bude spomienka z detstva. Keď mi oberala tie najväčšie jahody a keď mi dávala čerešne za ucho a ja som sa tešila, aké mám krásne náušnice. Neviem prečo, ale táto spomienka ma hreje pri srdci viac než všetky ostatné.
