Áno, už aj ja sa pridávam k ľudom, ktorý týždeň preležali v posteli s horúčkou, kašľom a nádchou. Našťastie mi antibiotiká po pár dňoch zabrali a dokázala som existovať aj mimo postele. Ako ste na tom vy?
Druhýkrát pri mori. Tento rok som si užila slnko, more a pláž pri Jadrane. Názov Sabbiadoro, teda Zlaté piesky, naozaj pod sebou ukrýva osem kilometrov dlhú pláž s krásnym zlatistým pieskom. More, síce nie priezračné, ale čisté, sa zohrievalo každým dňom dovolenky. Aj slnko nás postupne viac a viac zohrievalo. A čo mestečko poprerastané borovicami? V piatok a cez víkend vás upúta nočným životom, pravými Talianmi a Taliankami. Ristorante na každom kroku, ale radšej sa do nich večer vyberte skôr, lebo stáť v rade, hladní a nedočkaví, je tam normálne.
Nikdy som tomu neverila. Alebo lepšie povedané, nezažila som to, tak som si to nemyslela. A čo? To, že pes je najlepším priateľom človeka. Že je tým najlepším spoločníkom, že vám vie zlepšiť váš deň, a že sa naňho viete poriadne „namotať". Nie, nestala sa zo mňa „psičkárka", ani ochrankyňa práv zvierat. Len mám jednoducho doma štvormesačného Carlosa, s ktorým trávim posledné dva mesiace asi najviac času. A rozhodne sa nenudím.
Nie, nejdem na dovolenku. Ale áno, chystám sa niekam. Začína sa o chvíľu opäť kolotoč „škola". Smer Košice. Čaká ma tretí ročník, bude zo mňa už bakalárka. Teším sa na to? Áno aj nie. Teším sa, že bude za mnou väčšia časť štúdia. A načo sa neteším? Ani neviem. Nie som typ, ktorý sa nerád učí. Skôr nemám rada zhon a stres. A ten ma určite čaká...
Každý hovorí len o tom istom. Ako všetko zdraželo, aké sú všetky veci, potraviny a energie drahé. Nehovorím, že to nie je tak. Ale pozerám sa na to aj z inej strany. Z akej? Z tej, že aj my si dovoľujeme viacej. Dovoľujeme si drahšie veci alebo iné veci naopak častejšie.
O čom hovorím? O tom, ako sa náš život mení. O tom, že mi niekedy chýbajú detské časy, bezproblémovosť - a niekedy aj veci, z ktorých som sa vtedy tešila. Dnes sa z nich alebo neteším, alebo sú pre mňa samozrejmosťou.
Bude to rok, čo ma navždy opustila. A akoby to bolo len včera. Osoba, ktorá mi bola starou mamou, ale niekedy aj „zaskakovala" - mamu a kamarátku.
Deformácia by sa dala charakterizovať ako „nejaký" odklon od „niečoho" normálneho. Horšie je, že presne sa nedá definovať to, čo je normálne. Každý človek (alebo skoro každý) má nejakú svoju „deformáciu". Či už profesionálnu alebo aj takú...vrodenú.
Kto ho nezažil, nevie o čo prišiel. Ja si svoj intrák alá vifonka užívam naplno.
