Niečo nové, čo tu ešte nebolo, a predsa to dobre pozná. Pozná ten pocit voľnosti, jasnosti, krehkosti. Opantáva jej zmysly, jej oči nevidia, jej uši nepočujú, jej nos necíti nič iné ako krásu. Krása raja prírody. Krása jednoduchosti a zmyselnosti. Možno nevidieť a pritom cítiť všetky tie farby? Možno necítiť a predsa vidieť tie vône? Neklamú nás zmysly. Len sme sa naučili, že je všetko presne určené. Predurčenosť nás robí bezcitnými, nezmyselnými, ťažkopádnymi, fádnymi ľuďmi. Skúsiť si vychutnať jednoduchosť. Cítiť farby okolo nás, vidieť energie, ktoré sú všade a nechať ich prúdiť naším telom. Možno sa trochu zblázniť. Nechať sa uniesť čímkoľvek, čo sa vymyká každodennému stereotypnému rituálu. Skúsiť? Neskúsiť? Stratiť? Mám čo stratiť? Bojím sa skúsiť privoňať ku kvetu, ktorý som roky obchádzal a on tam stále bol. Stále rástol bez ohľadu na to, že som si ho nevšimol. Aká je to sila? Prečo aj my nie sme takí silní, aby sme dokázali len tak rásť a nebyť ovplyvnení. Nechce poúčať, nechce sa páčiť. Chcela byť jednoducho povedaná. Chcela byť stvorená bez zmyslu. Len tak byť a zároveň neexistovať. Čo alebo kto si vyberte sami. Zmyselné nezmysly alebo nezmyselné zmysly? Vyberte si sami.
