Marta so silnou osobnosťou a nádychom tvrdohlavosti mala aj svoju humánnu stránku. Sama nemala deti, ale vo svojom produktívnom veku založila nadáciu a šírila osvetu proti ich týraniu. Dokonca ku svojej kampani naspievala aj pesničku so zmeneným, iskrivo-detským hlasom.
Dobrá komunikačná schopnosť jej stále ostala a v kontakte s ľuďmi vedela kde-čo vyzistiť. Napríklad o jednej servírke z jedálne domova prezradila, že ju nedávno opustil partner. „Aj keď to vždy nie je vidieť, každý človek má svoje starosti. Je mi jej ľúto, je to sympatická žena,“ povedala. Iným mladým slobodným zamestnancom sa pokúšala nájsť partnerov v meste. „Ako sa máte?“ opýtala sa predavačku, „vyzeráte byť milé dievča. Ste slobodná? Poznám šikovného mladého muža v domove dôchodcov. Môžem mu odovzdať Vaše telefónne čislo?“ A nádej na schôdzku bola zrodená.
V Martinej malej izbe bolo iba pár kusov nábytku so sádrovými soškami Panny Márie a umelými kvetmi, televízny prijímač a malá kuchynka s chladničkou, do ktorej si odkladala koláče z večere. Keď ich už tam mala asi tridsať (všetky rovnakého druhu), neváhala a ponúkla tri zabalené v servítke Lacovi. Zároveň ho poprosila, aby jej zadovážil majú trampolínu do izby, pretože si chcela zacvičiť a zbaviť sa miernej nadváhy.
Marta rada zbierala rôzne kupóny, letáky, vizitky a vzorky produktov, o čom svedčili húževnaté zásoby v jej zásuvkách, krabiciach a skrinkách. Z času na čas si zakúpila tovar alebo venovala nepotrebné oblečenie do miestnej charity, ktorá pomáhala ľuďom s AIDS. Darcovia si mali možnosť z charity vziať kondómy umiestnené v plastovej nádobe.
Počas ostatnej návštevy Laca v poloprázdnej jedálni domova dôchodcov Marta rekapitulovala udalosti. Potom ju niečo vyrušilo a začala sa prehrabávať vo svojej kabelke. „Toto je pre Teba!“ povedala. Laco vypúlil oči a s nemým úžasom sledoval, ako Marta na stôl z kabelky vykladá dvadsať kondómov. „Ja ich nepotrebujem, ale Tebe sa zídu,“ dodala s vážnym výrazom na tvári. „Radšej si ich rýchlo odlož, lebo ľudia si to môžu vysvetľovať ináč!“
