Nezabudnuteľné začiatky v autoškole... (fejtón)

Auto je v dnešnej dobe nenahraditeľným a asi aj najspoľahlivejším dopravným prostriedkom. Nielen preto, že sa môžete odviezť kedykoľvek a kamkoľvek to potrebujete, ale aj pre jeho skvelý priestor a komfort. Keď sa totiž rozhodnete cestovať mestskou hromadnou dopravou musíte rátať s niekoľkými nepríjemnosťami. Mali by ste totiž stáť na zastávke minimálne 10 minút pred plánovaným príchodom autobusu, aby vám náhodou neušiel, ako to už bohužiaľ býva. A keď aj možno príde starý vŕzgajúci IKARUS načas, je tak „natrieskaný“, že ľudia pri otváraní dverí vypadávajú a môžete byť radi, že vám nepricvakne medzi dverami nejakú časť tela, pretože vodič autobusu pôjde bez problémov ďalej, aj s vašou trčiacou nohou alebo hlavou. Ak sa pred konečnou zastávkou autobus vyprázdni, máte dokonca možnosť sadnúť si na super kožené sedadlá s vyrytým odtlačkom zadku, aby ste vedeli kde máte umiestniť vašu zadnú časť tela.

Z týchto jasných dôvodov som sa aj ja rozhodla, že je načase zmeniť svoj dopravný prostriedok, a tak som sa prihlásila do autoškoly (naučiť sa jazdiť na aute).
Kurzy sa uskutočňovali pravidelne raz do týždňa, kde nás zásobovali informáciami z poučných videokaziet. Po niekoľko mesačnej informačnej explózií som mohla konečne sadnúť za volant a využiť platené skúšobné jazdy. Objemnejší inštruktor, ktorý obsadil väčšinu auta a pri sadaní skoro prekotil auto, moje prvotné obavy a zlý dojem len potvrdil. Trasúc som sa pripútala, naštartovala a pevne sa chytila volantu. So strachom v očiach som sa skackavo začala pohýňať. Na križovatkách som brzdila radšej skôr, a potom som nemala dostatočný „rozhľad“ na cestu. Nabrala som jeden obrubník na pripájacom pruhu a pán Štíhly inštruktor začal na mňa kričať, či som sa zbláznila, že či nás chcem zabiť. Moje sebavedomie, ktoré bolo pôvodne na nule, kleslo teraz na mínus 10. Ostatné autá sa mi začali zďaleka vyhýbať, radšej ma predbiehali. Už ani neviem ako som sa časom dopracovala na parkovisko. Vystúpila som z auta, nie, presnejšie vypadla som z neho a trielila domov. Nohu som mala v takom neskutočnom kŕči, že ma bolela ešte, keď som prišla domov...

Musím uznať, že začiatky boli skutočne náročné. Ale postupne som sa zlepšovala. Naučila som sa, že v zákrutách by sa nemalo jazdiť na „trojke“ a rýchlosť 60; na križovatkách mi už neskapínal motor; každou jazdou som brzdila jemnejšie a jemnejšie, nie tak aby inštruktor „oblízal“ predné sklo; a sem – tam som dokonca dovolila chodcom prejsť cez priechod pre chodcov. Chvíľami to vyzeralo, že niečo zo mňa bude.

Po čase určitom nastal čas skúšok. Poctivo som sa niekoľko dní učila, resp. drvila teóriu do večera ako sa len dalo. V deň „D“ som bola adekvátne nervózna. Stretli sme sa všetci v učebni a čakali na kata. Až prišiel, policajt, našuchorený ako nejaký páv. Rozdal testy s chladným výzorom na tvári. Po označení správnych odpovedí sme opustili učebňu a čakali na rozsudok. Do druhého kola nás postúpilo zhruba polovica, vrátane mňa. A potom prišiel na rad kameň úrazu – jazda. Keď som prišla na radu ja, sedel vzadu. Namyslený, podľa neho istotne najdokonalejší a najmúdrejší policajt. Čudný tvar hlavy pripomínajúci plesnivý pomaranč si zakrýval čiapkou. Arogantným tónom mi dal pokyn na pohnutie sa z miesta. Bohužiaľ, vtedy som ešte nevedela, že som natrafila na jedného z „inteligentných“ policajtov. Hneď po prvej križovatke som mala zaparkovať pred obľúbeným „najlacnejším“ supermarketom. Háčik bol však v tom, že sme mali ísť pôvodne na „cvičisko“ a tam parkovať medzi kuželmi, ktoré boli širšie rozmiestnené ako na klasickom parkovisku. No a samozrejme, že som nezaparkovala do úzkych čiar ukážkovo, podľa jeho predstáv a vyhodil ma. Nehovoriac o tom, že som nezvládla ani „konštrukčnú“ otázku, vzhľadom na to, že sa ma pýtal na úplne podrobnosti. Čo pre mňa ako dievča bolo dosť náročné sa naučiť vôbec obsluhu vozidla, nieto ešte vedieť o každom šróbiku a súčiastke v aute.

Afekt zlosti a hnevu samozrejme chvíľu trval. Avšak poctivo som si doštudovala svoje nedostatky, aj čo sa týka parkovania. Na opravných testoch som tak excelovala, že ten plesnivý pomaranč nestihol ani zareagovať, len habkal ako starý koktavý dedko. Keď sa ma chcel opýtať niečo z konštrukcie vozidla, začala som rapkať všetko rad – radom, nedala som sa zastaviť. Nemal slov. Nič iné mu nezostalo, len ma nechať prejsť. Na záver som si však neodpustila pozdrav ironickým tónom a škaredý pohľad.
No a odvtedy bezproblémovo jazdím. S úsmevom spomínam na túto malú vtipnú príhodu. Takéto zážitky si musí zrejme odtrpieť skoro každý potencionálny vodič. Jedno je však isté, a to, že teraz už viem, prečo sa pánom policajtom nadáva do „zelených mozgov“.