Koľkokrát ešte?

Začalo sa to prvou nevítanou návštevou na našom dvore. Malý milý pes sa nasťahoval pred naše vchodové dvere a nie odísť. Nevadil mi, psa sme nemali a necítila som z jeho strany ohrozenie. No ako náhle prišla noc, pes sa išiel potrhať, vyl ako šialený. Naložila som ho do auta a darovala. Takto sa to opakovalo znova, znova a znova. Samozrejme vždy to bol iný návštevník a my sme mali plné ruky a ťažké hlavy, čo s nimi. Raz večer som si otvorila pivničné dvere a vyhodila ohryzok. Skoro na porazilo. Niečo obrovské s veľkým brechotom bránilo svoju kožu tak ako ja a vtedy sa spustila nekonečná peripetia s našimi zákonmi - nezákonmi Na druhý deň som informovala starostu obce, že ma do domu znova, tak ako väčšinou nechce pustiť cudzí pes. Kontaktoval políciu, no tá žiadneho psa nevidela. Asi sa mi to zdalo. Bola som zúfala,. Deti chodili zo školy každé zvlášť a mimo obce by ich niekto ťažko počul, ak by zápasili so psím hovädom. Len tak pre informáciu bol to dobre stavaný pitbul a nemala som pocit, že sa bude s nami deliť o naše bývanie. Na druhý deň som volala znova. Policajt na telefónnej linke ma informoval, že to nie je v ich kompetenciu. To ma už riadne dožralo a siahla som po známostiach a dovolala som sa spravodlivosti. Veď je to predsa bojové plemeno a cítim sa ohrozená. Takto sa to opakovalo stále dookola a dookola. Pes, starosta, polícia. Čo ma ale fascinovalo najviac bolo to, že po pár týždňoch som našla mŕtve telo psa iba pár metrov od domu. S guľkou medzi očami a vyžratými vnútornosťami. Neskutočné. Sama neviem aké sú postupy pri odchyte túlavých zvierat, ale jedno viem určite, takéto nie. Ak by ste si chceli kúpiť psa, zvážte, či naozaj stojíte o nového člena rodiny a či neskončí tak, ako náš posledný návštevník. Viem, že každý štátny zamestnanec má dosť roboty, ale uznajte, takto sa to naozaj nerobí.