Už dávno nieje čas malých obchodov , kde boli predavači, lepšie povedané predavačky pááánmi. Len na nich záležalo čo vytiahnu spod pultu, lebo za ,,komunistov“ bol podpultový tovar vzácnosťou a veru nie každý sa k nemu dostal.
Nedostatkové artikle sa striedali v cykloch za sebou a tak raz nebol olej, potom práškový cukor, toaletný papier, prach na pranie.. banány boli len na Vianoce. Stáli sme v šórach takmer na všetko a to nehovorím, že na práčky a chladničky sme aj stanovali. Mohli sme sa aj pokrájať , proste to akosi nefungovalo. Niee, všetko nebolo zlé, malo to aj svoje čaro. V potravinách voňala čerstvo zomletá káva, nákup sme si dávali do plátených tašiek a nikomu nič nebolo. Ceny boli rovnaké a tak sme nemuseli pobehovať za akciami cez pol mesta.Táto doba je dávno preč a my tu máme veľké supermarkety a áno aj malé sukromné butiky či obchodíky. Rozmanitého tovaru je všade dosť a je dostupný pre každého podľa jeho možností. Plátené tašky nahradili plastové, na všetko treba mikroténové sáčky a plastové rukavice, ktoré neprospievaju nášmu životnému prostrediu. Predavači musia byť za minimálnu mzdu úctiví, usmiati, zaprajú nám pekný deň-majú to v popise práce, niektori to majú možno v sebe. My vážení zákazníci, poniektorí sme si zamenili predavačov najmä tých pri pokladni za hromozvody našich zlých pocitov a nespokojnosti. Pokladníci môžu za to, že nieje správna cenovka na tovare, že ste si niekto nezvážil zemiaky, že dlho stojíme v rade. Všetci máme svoje pocity, máme starosti, problémy, alebo zlý deň. Len nieje na mieste vybúriť sa na niekom, kto za to všetko nemôže. Nerobme si zbytočne zle, budme k sebe lepší,usmejme sa na seba..vrati sa nám to, uvidite.
