Neviem koľko to “sídlisko“ malo vtedy obyvateľov, ale v podstate to bola jedna drevenica vo veľkosti obyčajného paneláku. Hneď vedľa sme stavali 3 krát väčšiu bytovku so statusom sociálnych bytov. Na otázku koľko tam bude bývať ľudí po vystavaní nového a väčšieho sídliska, nám majiteľ stavebnej firmy odpovedal rázne: „mňa to nezaujíma, ja neviem“.
Pri Brigádnických prácach bolo na dennom poriadku, že nám zmizla desiata, fľaše vody inak veľmi potrebnej v nekončiacich horúcich mesiacoch júl a august, alebo montérková košeľa.
Každé ráno prichádzal pekár s dodávkou plnou čerstvého chleba a posúchov, to všetko o polovicu lacnejšie ako v obyčajnom obchode. Takže pri záhadnej strane našej desiaty sme si mohli kúpiť chlieb naozaj „za facku“. Raz sa mi dokonca stalo, že mi zmizol salámový chlieb a nemal som ani to málo drobných, tak mi pekár dal posúch úplne zadarmo.
Bezstarostné chvíle plné smiechu spolu s miestnou komunitou pretrvávali aj vtedy ak som sa spýtal svojho nadriadeného, prečo sa nezamestnajú tamojší obyvatelia na stavbu týchto bytoviek. Veď by to bolo omnoho lacnejšie ako keď to realizuje stavebná firma, ktorá musí platiť zamestnancov. Nadriadený so zamysleným úškrnom povedal, poď spýtame sa. „Hej Lakatoš, (najväčší šéf sedemnásťročných výrastkov) hybaj nám pomôcť zober lopatu a poď.“ Ale Lakatoš sa rozbehol do vedľajšieho obilného poľa, kde sa vytratil a nebolo ho. „Tak vidíš Mišo a ty si myslíš že by oni dačo zrobili. Hybaj ideme po svojom. Počuj ale behni na poštu a vyzdvihni mi tento balík, alebo im tam povedz nech ho poštár donesie mne do roboty tu na Cigliansku.“ A tak som mal aspoň možnosť trochu odbehnúť od roboty a vybaviť dovtedy totálnu banalitu pre svojho 50 ročného kamoša...
Aj na pošte to bola banalita až do momentu, pokiaľ ma pani priehradková poštárka nepresvieti zarazeným a zhrozeným pohľadom mylne si uvedomujúc, že ten čo pred ňou stojí je obyvateľ na Ciglianskej ceste a taký mladý a ... Pohľad na mladého chalana v montérkach, trochu viac smädného ju deprimoval natoľko, že sa ma rýchlo zbavila bleskovým vybavením mojej zásielky. Aj vtedy mi to bolo jedno, ale dnes si uvedomujem ako ťažké musí byť pre mladého človeka preraziť v dnešnej dobe. Dobe keď má človek smutne známu adresu na miestnej alebo mestskej osade. Vtedy je úplne jedno, či ste povyhrávali školské olympiády z fyziky, matematiky, alebo máte na niečo talent. Súd nad vami je vynesený.
Po návrate do práce po hodinovej pauze bolo v miestnej komunite naozaj dusno, miestne rómske deti objavili nový druh zábavky, tento krát nešlo o nechutné sexuálne návrhy, nešlo krádeže jedla, nad čím sa človek ani nezamýšľal. Teraz to bolo nebezpečnejšie. Začali hádzať po robotníkoch kamene. V tom jeden robotník vyskočí a dôchodcovským hlasom vykríkne: „Počkajte raz vás aj tak všetkých vystrieľajú, a keď to nebudem ja tak hocikto iný.“ Aj to mi bolo toho času jedno, a všetko som bral akosi ľahostajne, uvedomujúc si, že mne je to fuk. Ja beriem výplatu a za mesiac tam nebudem. Výplatu som zobral, za mesiac som tam nebol. Výplatu zobrali aj developeri, do roka tam neboli. Mestské zastupiteľstvo to zafinancovalo cez svojich kamošov a od slávnostnej kolaudácie tam vraj mestskí politici neboli. Problém bol vyriešený, teda mal byť, teda vraj musel byť.
Ibaže pár dní dozadu som zachytil správu, že na Ciglianskej ceste v miestnej komunite sa strieľalo. Vtedy som sa naozaj zarazil. Všetci sa odrazu tvária ako je to možné, ako k tomu mohlo prísť. Miestni politici s hrôzou sledujú celý prípad, ale nič nerobia.
Problém nie je vyriešený, ak na okraji za mestom v kukuričnom poli postavíme rómsku osadu. Myslím si, že streľbou nikto nič nevyriešil, ani nevyrieši. Avšak riešenie nepríde ani tupým tvárením sa typu: “ako k tomu hroznému činu mohlo prísť“. Problém nevyriešime, tým že osadu strojnásobíme bez toho aby sme zapojili miestnu komunitu do realizácie projektu ktorý bude slúžiť pre nich. Problém nevyriešime, tým že dáme komunite lacnú matériu v bytovkách, potravinách a rešpektovaním mimoriadne vysokej nezamestnanosti v danej komunite. Problém nevyriešime okamžite, tak ako nám to sľubujú v predvolebnej kampani tí, ktorí tú osadu zriadili, alebo tak ako to sľubujú extrémisti. Problém vyriešime negáciou toho čo tu odznelo.
