Na obed som stretol Huťu. Šiel ma odprevadiť na Mlynské Nivy, keďže tam býva. Zastavili sme sa na jedno pivo v Umelke.
Páčilo sa mu, ako sa len tak dokážem vybrať do Prahy. Aj on by to vraj chcel niekedy dokázať. Tak poď teraz so mnou , hovorím mu. Chvíľku rozmýšľal, pričom neustále kýval záporne hlavou až zrazu súhlasil. A už sme boli dvaja.
V autobuse som konečne po tridsaťjeden hodinovom maratóne zaspal.
Na colnici nás musel nútene opustiť jeden spolupasažier. Colníkovi sa nepozdávala fotografia v pase. On, colník, totiž nie je hlúpy a vie, že keď má niekto dredy a na fotografii krátke vlasy, tak je to úplne iná osoba a možno, že aj pašerák a narkoman.
Dokonca tohto kriminálneho živla odhalil a tajne dúfa, že ho možno čaká vyznamenanie Za ochranu vlasti .
Mňa by skôr zaujímalo, čo čaká na nášho spolupasažiera, až prídu na to, že je v tom nevinne. Ale asi som bol jediný, koho to zaujímalo. Pretože vyfintená panička v klobúčiku, ktorá dovtedy sedela vedľa neho si na hlas vydýchla so slovami Dobre, že ho vyvliekli, veď to bolo neznesiteľné ako smrdel .
Ľudom je dnes navoňavkaná pohodlnosť príjemnejšia ako smradľavý občan. By som chcel vidieť tú paničku po troch dňoch chľastania a húlenia trávy. Či by voňala !?
V Prahe nás ako vždy už čakali John so Zuzkou. V hospode Radegast sme začali prehliadku mesta. Cez Staromák, popri Kafkovom dome, sme sa ocitli U Kata . A ešte neskôr sme v teplom príbytku domova konzumovali červené víno.
A nabudúce už bude celý diel iba o zážitkoch z Prahy.
Dúfam.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)
