Iné som ani na výber nemala, po tom, ako som minulý týždeň v pondelokspadla rovno na ľavé koleno. Najprv som tomu veľký význam neprikladala, veď tobol iba pád... No moje kolienko si napúchalo pekne ďalej, bolelo si v noci, cezdeň, pri chôdzi. Po troch dňoch mučeníctva to už Theo nevydržal a rozhodol savziať ma k lekárovi. Predtým ešte telefonoval do nemocnice, či je tamošetrujúci ortopéd, aby sme nešli zbytočne. Cestou do nemocnice som trpela v aute, ale verila som, že to budem maťrýchlo za sebou. To som však ešte nevedela, ako veľmi sa mýlim!
11:30 Príchod donemocnice. Ortopedická ambulancia je doslova vybielená. Pobehuje tam maliar –natierač so štetcom a pretiera a natiera. Hľadáme sestričku a pýtame sa nadoktora. Práve je na operačke, máme sa posadiť a počkať. Taká hodinka a prídena chirurgickú ambulanciu. Ok. Sadáme a čakáme.
12:30 Keďžehodinka vyšumela a doktor furt neprišiel, zháňame sa po sestričke, čo má tiezaručené informácie. Koleno od sedenia napuchlo a začína bolieť viac. Theo jerozhorčený, kde ten doktor je, že práve dnes má toľko veľa operácií... Všimolsi nás jeden zdravotný brat, pýta sa, na koho toľko čakáme, Theo vysvetľuje, jaodhaľujem koleno. Zdravotný brat sa dotýka môjho spuchnutého kolena rôznychfarieb. Odháňam mu ruku, že to s tou bolesťou vážne nežartujem a keby ma to taknebolelo, tak tu nečakám už hodinu na pána Dr.
12:45 Prichádzasestrička, že pán Dr. operuje a nevie presne, koľkomu to bude trvať, no zavolá mu na sálu a spýta sa. Taká hodinka určite,dozvedáme sa. Theo ide počaj do bufetu a ja sa snažím nájsť optimálnu polohu na odpuchnutie kolena adokrvenie zadnej časti tela.
14:00 Theo mioznamuje, že je unavený a nevládze viac čakať. Pochoduje po chodbe. Mne je zimaod prievanu, ľavá noha už stŕpla. Premýšľam, či odísť, no keď už toľko čakáme ačo ak práve pride, keď budeme na odchode... tak zostávame a čakáme ďalej.
14:15 Iný ubolenýčlovek sa vadí so sestričkou, ktorá podává zaručené informácie, že koľko takáhodinka trvá v zdravotníctve. Začne obviňovať celý systém, zdravotníctvo, že začo on platí a že nie je možné, aby sa na celej nemocnici nenašiel jeden voľnýortopéd, čo by nás ošetril.
14:30 Theo je ako lev vklietke. Dvíha ma zo stoličky, že ideme domov, že už tam nemieni byť ani ominútu dlhšie. Od bolesti mám slzy na krajíčku, noha neposlúcha, nechce sa jejchodiť.
14:40 Dokrivkávam kuvchodu a stretávame Theovho spolužiaka so základnej školy, zdravotného brata.Hovorí, že doktor už predsa dávno dooperoval. Odkrivkávame teda späť kambulancii.
14:45 Aleluja! Doktorma posiela na röntgen o poschodie vyššie. Čakáme na dve fotky kolena, za 4euro. Pekné, jedna z predu a druhá zprofilu. Autodiagnóza: na zlomeninu to nevyzerá.
15:00 Doktor si prezerámoje snímky, pravdepodobne prasknutá kosť. Nie je si istý, potrebuje vyšetriťmoje koleno. Slzy už nemám iba na krajíčku, ale aj na lícach. Ako sa hovorí unás doma, "bolesť jak hovado". Zažila som si teda všeličo po doktoroch,všelijaké bolesti všeličoho. No toto bol ako zlý sen. Kto to zažil, vie o čom hovorím.
"Musí totrocha odpuchnúť a prestať bolieť" dodáva ešte, že mi predpíše lieky. Mám nakoleno prikladať ľad, nohu na vysoko a mám sa prísť ukázať zajtra ráno o 8:30.Bude ma čakať.
Ok.Dohodnuté, fajn, tak zajtra.
15:15 Opúšťamenemocnicu.
Druhý deňráno sme už o 8:30 naklusali pred chirurgickú ambulanciu. Pýtame sa na doktora.Áno, videli ho, niekde tu pobehuje. Dnes ordinuje na oto-rino-laringologickejambulancii (O-R-L). Aké je však naše prekvapenie, keď ho na spomínanejambulancii nenachádzame... Opakuje sa pátranie zo včerajška. Veď máme predsarandevú ! Máme čakať. Čakáme...
9:00 Do O-R-Lambulancie vstupujú iba O-R-L pacienti. Žiadna fair-play, raz tí a raz tí(ortopedickí pacienti), je to znak toho, že NÁŠ doktor tam nie je. Theo madvíha, že odchádzame, nechce zažiť to, čo včera. Je si istý, že nás vezmú, ažkeď vyšetria tých minimálne zo tridsať ľudí, čo čakalo na O-R-L ambulanciu. Veďnás mal ten milý pán Dr. zobrať už o pol deviatej, vravel, že nás bude čakať...Sklamane odkrivkávam.
Pri vchodesa stretávame s pánom doktorom, spásonostne na neho hľadím. Pýta sa, ako sa mám,či je lepšie. Nuž, ani nie. "Poďte na ambulanciu". Ale kráča na moje momentálnepodmienky priveľmi rýchlo, nestačíme za ním s mojím krivkaním. Theo ma držínech nespadnem. Doktor sa stratí za dverami O-R-L ambulancie. Hľadíme na tiedvere, a keď sa otvoria, ľud sa na ne vrhne ako hladné supy. Je to NÁŠ doktor,zakričí nám, že počkajte dve minútky a stráca sa nám z dohľadu medzi ľuďmikráčajúc po chodbe...
9:15 Prešlo užniekoľko pár minútiek a NÁŠ doktor sa odvtedy nevrátil. Čakáme. O-R-Lambulancia berie iba SVOJICH pacientov. V kolene mi vyrástli nejaké ihly apekne ma tam pichajú. Už nemôžem na nohu ani riadne stúpiť.
Odchádzamedomov, nahnevaní. Nájdeme si externého lekára, súkromného. Bude to omnohodrahšie, ale lepšie, rýchlejšie a bez čakania. Ľutujeme, že sme tak neurobilihneď. Ako sa to hovorí? Že človek sa učí na vlastných chybách… ?
Na celomtomto zážitku bola iba jedina pozítívna udalosť, ktorú by som možno nezažila, akby som nešla do nemocnice. Vyznie to čudne, ale videla som Olympijský oheň. Navlastné oči. Prvý krát.
Cestou donemocnice sme stretli kolónu, ktorá doprevádzala Olympijský oheň. Sprevádzaliho okrem šesť policajných hliadok aj požiarnici a sanitka. Oheň trónil asi napol metrovom piedestáli, upevnenom na sivej menšej dodávke s logom OH. Napriekdaždivému počasiu si jemne plápolal vo vetre, akoby sa tešil tancom, že ide takďaleko. Ľutujem, že som nestihla urbiť foto. Poslávnosti odovzdávania Olypmpijského ohňa oheň putuje po všetkých mestách vGrécku, kým dorazí na miesto tohtoročných Olympijských hier.
Bol to takýmini zážitok, možno pre nieko také nič... Ale pre mňa to bolo ako byť blízko azároveň ďaleko od niečo veľkolepého, čo si ani sama neviem predstaviť. Neviem,kedy budú Olympijské hry opäť v ich rodnej vlasti, avšak už teraz viem, že akPán Boh dá, budem tam. Aj so zdravými kolenami.
