Decka sa nahanaju so psami, susedka oproti vesia pradlo, avivaz citit aj na nasom dvore, dalsia susedka presadza kvetiny okolo domu. Jej manzel dokoncuje stavbu a s chlapmi pilia drevo na streche, asi to bude garaz ako to uz tak vyzera. Dalsi na neho krici, ze ak aj on bude chciet nieco postavit za svojim domom, tak nevie ako tadial prejde autom. Su hlucni, ale o par minut idu spolu na tsipuro, asi doriesit detaily. Ved hlavne, ze sme zdravi, ze ano? Dolu v kaviarni je hlucno, mame vela ludi uz od rana. Pije sa frape, grecka kava alebo pivo s ladom. Teta pobehuje v kratkych rukavoch. Klebetia o tom, co je nove, a ze pan farar zase raz vytrestal nevestu so zenichom cakanim pred kostolom, lebo meskali na sobas. Mame veru trochu vrtochaveho pana farara. Na vrcholkoch hor je sneh, vyzeraju ako kolace posypane cukrom a mam pocit, ze su blizsie ako inokedy. Vypila som citronovy caj a vzala moje dve male chlpacata na prechadzku po farme. Moje zlatenka sme priblizne pred mesiacom nasli pri ceste, ich maminu zrazilo auto. Sedeli pri nej klbocka velke ako dlan, chuducke, vyziabnute a placuce od hladu. Ujali sme sa ich s velkou laskou, ved miesto sa najde. Tulavych psikov je tu ako maku, nejestvuje ziadna organizacia, ziadny utulok, kde by nasli aspon kusok tepleho miesta, s jedlom a vodou. Nikoho nezaujima ich osud. Prvy vylet mimo nasho dvora si steniatka zjavne uzivali. Klbcili sa vo vysokej trave, este mokrej od rosy. Mokre ako mysi skakali do sena, nahanali motyle, ovoniavali hriby a kychali do pupav. A ja som sa smiala a fotila ich.
Ozaj je krasny den. Skutocne je december?
