Keď príde koniec korony, budem konečne žiť. Keď príde leto, bude lepšie. Keď si kúpim auto, budem cestovať. Keď príde pondelok, začnem chudnúť, učiť sa hrať na gitare atď. Stále má niečo prísť a zabúdame, že niečo tu už je. Dnešok. Okamih. Ten krátky časový úsek, ktorý niekto nazýva len moment, ale ja sa učím volať ho život. Lebo život je to, čo je, čo sa deje a nie, čo príde, čo bude, čo chceme, aby bolo, za čím sa niekedy až bezhlavo ženieme a keď to dosiahneme, tak si povieme "hmm", pokrčíme plece a šprintujeme za ďalším cieľom. A ak je život to, čo máme, tak jediné, čo máme je teraz. Je DNES. Zajtrajšok je túžba, ktorá sa raz už nenaplní, ale dnešok je istota. Sústredíme sa len na cieľ a úžitok. A zabúdame na cestu a pôžitok. Akoby sme mali dva životy. Jeden, v ktorom dosiahneme všetky naše ciele (častokrát za neprimerané straty) a druhý, v ktorom si to budeme užívať. Ale nie. Život je len jeden a nepremárnime ho len naháňaním cieľov. Ako to dosiahnuť? Jednou, jednoduchou vecou. Začnime robiť veci DNES a len pre ten pocit. Príklad z môjho života.
Som typ človeka, že ak nestretnem za deň aspoň piatich cudzích ľudí, k tomu svojich najlepších kamošov a nemôžem ísť do mesta na prechádzku, kúpiť si kávu a popritom pokecať s obsluhou, tak taký deň ma nebaví. A teraz tu máme koronu, nie príliš slnečné počasie, zákaz vychádzania, stretávania, kupovanie kávy je z núdze cnosť...a celé na prd. A povedal som si, že keď skončí korona, bude lepšie. A bola to chyba. Lebo, nie keď skončí korona bude lepšie, nie keď zasvieti slnko. Ale DNES bude lepšie. Teraz bude lepšie. Lebo som sa prestal sústrediť na to, čo bude a začal som robiť malé drobné veci, ktoré nemajú žiaden praktický význam, ale prinesú mne a môjmu okoliu dobrý pocit. Tak často podceňovaný pocit. Ale dobrý pocit je dôležitý. Veľmi dôležitý. A je super robiť veci len pre ten pocit.
A tak som si objednal domov kávovar, napeňovač mlieka a každý deň si urobím dobré kapučíno, druhé spravím manželke a spolu si ho vychutnáme. Potom si vypeckujem obľúbenú pesničku, zoberiem najmladšieho syna (tých starších, už neunesiem) a začnem s ním tancovať ako na šalenej východniarskej svadbe. A vtedy sa zastavím. Zastavím sa v čase a vychutnám si moment, ktorý sa stáva pre mňa životom. Ako pauza na videu. Moment, kedy sa zdola dívam na usmiatu tvár môjho syna, ktorý rozprestiera drobné ruky v 100 percentnej dôvere, že ho jeho tato chytí po tom, ako ho vyhodil po strop pri záverečnom refréne Shakiry. Následne zavolám babke a poteším ju. Potom dáka práca a tak a večer urobím videohovor s kamošmi, aby sme aspoň takto videli a zasmiali. Nič extra. Nič veľké. Ale len pre ten pocit. Len pre ten moment.
A o toto všetko by som prišiel, ak by som sa díval len do budúcnosti a čakal, že niečo príde, že sa mi niečo splní. Ale život je príliš krátky na to, aby som na niečo čakal. Aby som robil len to, čo je praktické. Nepíšem to preto, aby som sa pochválil ako tancujem a robím si kávu. To bol môj príbeh, ale ty máš svoj. Na teba rovnako čakajú úžasné veci, ktoré sa ti môžu stať už DNES. Len treba zabudnúť na včerajšok a zajtrajšok.
Každý z nás má dva životy. Ten druhý začína, keď si uvedomíme, že máme len jeden. A ten sa odohráva vždy len DNES a je aj o pocitoch.
