Príbeh o okuliaroch :)

Takmer každý deň si chodím s kamarátkami zahrať basketbal na basketbalové ihrisko, ktoré je pri mojom dome. Tak to bolo aj v to slnečné popoludnie. Okolo piatej som sa vybrala na to "osudné" ihrisko. Kamarátky tam už boli; privítali ma s radosťou. Chvíľu sme si hádzali, rozprávali sa a vtedy "padol" nápad, aby sme si zahrali. No nikomu sa nechcelo,bolo sme príliš lenivé. :) A tak sme pokračovali v našej doterajšej činnosti. Lenže o pár minút na to, sa lopta odrazila od obruče a narazila do mňa. Presnejšie do mojej hlavy. Tá to prežila (aj keď ma potom neskutočne bolela), ale okuliare nie. Tie sa rozleteli na všetky strany. Keď mi kamoška zozbierala všetky kúsky, ktoré odleteli( ja som sa nevedela ani pohnúť z toho nárazu), zistila som, že to nie je až také zlé. Vypadli len sklá, ktoré našťastie boli umelohmotné, preto sa nerozbili. Aj rám bol v poriadku. Tak som rýchlo bežala domov, kde mi ich otec opravil a na druhý deň som sa radšej rozhodla navštíviť optiku, aby ich skontrolovali. Ešte v ten deň, znova na basketbalovom ihrisku, sa stalo to isté. Tentokrát to však "schytal" rám. Hneď po škole som sa teda zastavila v optike. "Tety" (pracovníčky) mi ich aj hneď opravili(znovu). Popritom si tiež zavtipkovali, že by som mala prestať hrať basket a loptu zamknúť do skrine(čo sa však ani omylom nestane, možno cez zimu, ale aj vtedy existujú telocvnične, takže nie).Tak som sa poďakovala, zaplatila a odišla. Neskôr, po tom ako som konečne niečo videla som sa rozhodla, že už nikdy nebudem hrať basketbal v okuliaroch. Kvôli dvom veciam. Po prvé: je to veľmi nebezpečné a po druhé: tak som si ich obľúbila, že sa stali mojou nerozlučnou súčasťou a život bez nich si neviem predstaviť( no vlastne viem, keďže ich asi tak za tri roky vymením za iné; a znova zopakujem to isté čo som napísala: nič by som nevidela, bola by som slepá)... :D