Našťastie, my sme boli dobrá trieda a partia kamarátov. Nás sa toto bieliace tornádo, či skôr hromadné nešťastie nespratných žiakov netýkalo. Hoci takisto sme cez prestávky všeličo povymýšľali, ale bolo to v rámci spoločenskej normy. V pamäti mi však najviac utkvel koniec šiesteho ročníka. A to preto, že sa pre dvanásť žiakov našej školy skončil o niečo skoršie. Dôvodom bola účasť na celoštátnej spartakiáde v Prahe (Československá spartakiáda – ČSS 1980). Bol to vtedy veľký úspech telocvikárov, ak sa práve ich zverenci dostali na záverečné vystúpenie do hlavného mesta. Tuším, že zo žilinského okresu malo tú česť iba osem škôl. Masového podujatia takmer všetkých vekových kategórii sa zúčastnilo 1,9 milióna cvičencov na úrovni miestnych, okrskových, okresných kôl spartakiády. V dvoch programových dňoch sa predstavilo na Strahove 204 800 cvičiacich v pätnástich spartakiádnych skladbách. V našej kategórii starších žiakov vo veku 12 – 14 rokov sa na mohutnom pražskom štadióne objavilo 9 216 zdatných chlapcov. Nacvičilo ju však v celej československej republike až 89 431 nadšencov, ktorí sa pripravovali na okresné prebory. Skladba trvala 13 minút a 27 sekúnd. Na našej základnej škole sa konalo miestne kolo, potom sme boli na jednej zo žilinských škôl na okrskovom kole a na futbalovom štadióne v Žiline na celookresnom predstavení spartakiády. Viem, že i moje spolužiačky nacvičovali skladbu pre staršie žiačky, ale tak ďaleko ako my, ich rovesníci z triedy, sa neprebojovali.V kronike ZDŠ Rosina sa zachovala spomienka na túto udalosť: „Príprava a účasť žiakov na okresnej spartakiáde i na celoštátnej spartakiáde sa riadila pokynmi o zabezpečení ČSS 1980. Spartakiáda bola pre našu školu pohnútkou na ďalšie skvalitnenie vyučovania telesnej výchovy, prísnejšie dodržiavanie požiadaviek učebných osnov a zvyšovanie fyzických schopností žiakov.“ Ako dokumentácia sú tam nalepené fotografie z cvičenia žiakov školy, medzi nimi i zo skladby pre starších žiakov. Predtým sa ešte uvádza: „V mimotriednej a mimoškolskej práci so žiakmi zohrali kladnú úlohu krúžky a dobrý nácvik skladieb na ČSS ´80“. Bolo to aj vďaka prístupu nášho triedneho učiteľa p. Miroslava Cibu, ktorý mal v tomto telovýchovnom smere záujem zdokonaliť naše fyzické konštrukcie a tiež ochotu cestovať s nami do Prahy. Bol to pre všetkých mimoriadny zážitok zúčastniť sa spartakiády v centre ruchu veľkomesta plnom množstva návštevníkov, cvičencov a cvičiteľov.Kronika nášho ročníka, ktorú doma pre budúce generácie uschovávam, inak nazývaná aj kronikou pionierskeho oddielu, taktiež zachováva malú spomienku na uvádzanú spartakiádu v roku 1980. Z našej triedy šiestakov sa jej zúčastnilo päť žiakov, siedmi boli zo siedmeho ročníka. Aj v súkromnom fotoalbume mám založených niekoľko fotografií z celej udalosti v Prahe, ktoré nám na pamiatku zhotovil spomínaný učiteľ, zároveň náš telocvikár. Až po odstupe tých niekoľkých desaťročí si človek uvedomuje akú majú výpovednú hodnotu. A už aj historickú. Hoci nie celospoločenskú, ale aspoň tú osobnú a rodinnú. Ako dôkaz pre ďalšie pokolenie, pre naše deti. Veď také boli naše vlastné detské časy. Práve tento rok na konci júna uplynie tridsať rokov ako sme opustili brány ZDŠ-ky. Načim nám opäť prichystať jubilejné stretnutie spolužiakov. Veru, už je to neuveriteľných tridsať rokov od ukončenia základnej školy.Na návrat domov zo spartakiády v roku 1980 medzi svojich si zvlášť dobre spomínam. V pamäti sa mi vynára výstup z autobusu a rýchly krok s nabalenou taškou smerom k rodnému domu, ku mame, starej mame a sestrám. Príchod sem bol potešujúci, zvítanie radostné. Veď som bol prvýkrát mimo rodiska tak ďaleko a tak dlho (asi dva týždne). Doma na stole čakala na mňa torta k meninám, v deň ktorých som bol ešte preč. Moja manželka tvrdí, že na meniny sa torta nepečie, tak sa teraz teším, že bude aspoň nepečená. Smotanovo-piškótová s ovocím a kávou, ktorú vie moja žena pripraviť fantasticky. Spolu s deťmi si na nej vždy pochutnáme. I vám ostatným prajem krásne spomienky, pekné meniny a hlavne dobrú chuť! A tiež, na zdravie!
Keď nás chytia za srdce nádherné spomienky a zašlé roky slávy sveta
Koniec júna sa nesie v znamení detskej radosti z blížiaceho sa konca školského roka a z nastávajúcich dvoch mesiacov prázdnin. Sám si z mojich detských rokov rád spomínam na posledné dni niektorých ročníkov základnej školy. Keď sme už po uzatvorení známok a poslednej klasifikačnej porade pedagógov prinášali do tried učebnice, potom ich reparovali, odovzdávali súdružke, či súdruhovi učiteľovi a prenášali do kabinetov. Školské tašky nám cestou do zédeešky išli prasknúť vo švíkoch od toľkého nákladu, až sa niekedy naplnené nedali poriadne zatvoriť. Veď sme v nich niesli celoročné učivo a možno aj fúru informácií, ktoré sa v živote nebudú dať použiť. A to z dôvodu, že sme ich zabudli (ak sme ich vôbec vedeli) alebo sú zbytočné z hľadiska všeobecného uplatnenia. Zvlášť tie z komunistickej občianskej výchovy, či tie z dovtedy proklamovaného dejepisu. Neskôr prišlo na rad čistenie lavíc, šmirgľovanie, zriedkavo i natieranie farbou, či lakom. Výnimočne aj maľovanie učebne po triednych bojoch, ale nie ideologických, lež po zákopovej vojne spolužiakov počas prestávok medzi jednotlivými vyučovacími hodinami.
