Neporovnávaj sa s inými ľuďmi, porovnávaj sa s Ježišom

Sviatky Veľkej noci majú nám kresťanom zvýrazniť nádej na večný život a poukázať na nesmrteľnosť duše človeka. Že smrťou sa síce končí náš pozemský život, ale zároveň sa mení na nový spôsob našej existencie, na život vo večnosti, v priamej Božej prítomnosti, v nebeskom domove. Ak by naša viera nemala tento duchovný rozmer, potom by vôbec nemala zmysel a zbytočné by boli akékoľvek naše spoluúčasti na utrpení mystického Kristovho tela, teda Cirkvi, či dokonca samotná prítomnosť na niektorých miestach dosť pompéznych osláv Ježišovho vzkriesenia.Keby Ježiš nevstal z mŕtvych a neotvoril nám bránu neba k Otcovi, chýbal by nám dôvod ku každej ľudskej obeti, ktorá nás presahuje. Chýbala by nám hodnota, ktorá by dávala význam našej láske. Veď láska sama o sebe je nevyhnutnou potrebou našej duše. Chýbala by nám viera v to, čo nás bytostne očisťuje a oslobodzuje. Keby človek nepoznal tmu, tak by potom vôbec nehľadal svetlo. Tak by som asi vyjadril obsah spásonosného posolstva, ktoré je nadčasové. Ide o pochopenie perspektívy, ktorá siaha až za horizont. Keď nám nestačí iba racionálne zdôvodnenie toho, čo sa navôkol nás deje. Práve tak ako v tomto prípade, keď mŕtvy Ježiš rozbúri vášne ľudí oveľa viac ako vtedy, keď bol živý.Môžeme sa oprávnene pýtať: čo je pre nás vlastne sväté? Čo si v živote ceníme, vážime? Čo nám stojí obetovať za ducha? Prečo sa oplatí žiť? Za čo sa oplatí zomrieť? Odpoveď znie: za lásku. Za lásku Boha a za lásku ľudí. A tým mať podiel na poslaní Božieho Syna. Lebo On sa identifikuje s každým človekom, On nás nekategorizuje. On urobil pre nás všetko, až na maximum. Z lásky obetoval za nás svoj život. Z milosrdenstva vzal všetky hriechy sveta na seba a zavesil ich na svoj vlastný ťažký kríž, ktorý pre nás vyniesol na Golgotu. A zanecháva nám jedinečný odkaz, aby sme sa neporovnávali s inými, ale len a len s ním.Zreštaurovaný interiér kostola v Rosine ešte zreteľnejšie a jasnejšími farbami vyjadruje jednotlivé etapy a tajomstvá Ježišovho života. Tak napríklad maľby na klenbách od známeho slovenského maliara sakrálnych priestorov Jozefa Hanulu znázorňujú Ježiša Krista ako narodeného v náručí Panny Márie. Ďalej ako zmŕtvychvstalého, keď sa zjavuje Margite Márii Alacoque. Ďalej ako skutočne prítomného v Oltárnej sviatosti a v knihe evanjelia Písma svätého, ktoré adorujú anjeli. Či vo svätyni chrámu ako tajomstvo Najsvätejšej Trojice alebo ďalej ako Božieho baránka, z ktorého boku vyteká krv do kalicha. Maľby vo svätyni vznikli v roku 1902, v lodi kostola v roku 1911. K výmaľbe interiéru sú tematicky prispôsobené aj vitráže vo svätyni pochádzajúce z roku 1916. V oknách je Ježiš vyobrazený trojmo: ako malé Jezuliatko, ako dieťa vo Svätej rodine a ako Dobrý pastier s ovečkou na pleciach. Myšlienka tvorcov je úžasná a zrejme zámerná, ukázať Ježiša v rôznych podobách. Tak ako bol a je prítomný vo svete. Zvlášť v tomto posvätnom období veľkonočných dní by sme si túto skutočnosť mohli cielene pripomenúť a hlbšie uvedomiť. Viera je schopnosť žiť s tajomstvom. Nie je to psychologický nástroj proti akémusi neodôvodnenému strachu. Viera je záležitosť srdca, vec ducha. Viera je niekedy možno krížová cesta nasledovania Krista, trpezlivé znášanie utrpenia, bolestí, pokora nášho vnútra voči životným okolnostiam, tiché hľadanie zmyslu v udalostiach, ktoré nami sem-tam zalomcujú. Viera však je aj odvaha kráčať cestou evanjelia, podľa morálnych zásad, v sile ducha, v istote presvedčenia, či náboženského vyznania. Lebo takú istú istotu majú aj ateisti, ktorí svojou vlastnou vierou veria, že po smrti nič nie je, žiadny posmrtný život neexistuje. I to musí byť silný a skalopevný názor. Náš život s Kristom mnohokrát znamená nesenie každodenného kríža. Zaprieť samého seba a nasledovať Ježiša na základe vernosti jeho zásadám a požiadavkám. Nie však ako dajakého naloženého bremena, ale v zodpovednosti voči vlastnému svedomiu. Lebo náš život plný ťažkostí, slabostí, pádov, strát, zrád, krívd, sklamaní atď., nenachádza iné vysvetlenie a ospravedlnenie ako je nádej na večné oslávenie a vzkriesenie. Pre takúto nádej sme boli všetci stvorení, aby bol Boh nakoniec nami oslávený. Našou úlohou je teda „prekročiť prah tohto pomíňajúceho sa sveta“, ako hovorieval blahoslavený pápež Ján Pavol II. Veď nik viac v nás nedokáže vzbudiť takú úctu a obdiv ako človek statočne znášajúci svoje akože „nešťastie“, teda nesúci vlastný kríž s láskou. Pre vykupiteľské dielo, ktoré sa aj v každom z nás a v každej dobe dokonáva. Ako vtedy na Golgote...