Svätosť neodporuje veselosti, môže v nej spočívať

Máme tu sviatky prvých dvoch novembrových dní – cirkevný Všetkých svätých a aj štátny Pamiatky zosnulých, zľudovelo nazývaných Dušičky. Počas predĺženého uplynulého víkendu sa práve z tohto dôvodu väčšina z nás vybrala na naše cintoríny navštíviť zosnulých príbuzných, rodičov, starých rodičov, no možno i v opačnom prípade pochované deti, či vnúčatá. Lebo život je v tomto smere neúprosný a nevyspytateľný. Alebo správnejšie povedané smrť je nevypočítateľná. Prekvapujúca, nečakaná, šokujúca a hlavne nenaplánovateľná. Záhadná i tajomná zároveň. Obyčajným človekom neovládnuteľná. Lebo nepoznáme dňa, ani hodiny, kedy nás ako perfektný profesionálny zlodej prepadne a nemilosrdne okradne o pulzujúcu energiu. Na miestach odpočinku sme určite nezabudli zapáliť sviečku ani na hroboch zomrelých priateľov a známych ľudí, ktorí už majú odchod z tohto sveta za sebou. Tu na zemi zanechali po sebe svoj odkaz a v nás plno spomienok. Preto v tieto dni je dobrým zvykom zamyslieť sa nad skutočnosťou života a smrti. „Pre nás svätosť spočíva vo veselosti“, toto heslo svätého Dominika Savia ma sprevádzalo po celý jeden školský rok na ubikácii teologickej fakulty. Bol som poslucháčom štvrtého ročníka a v seminári som mal na starosti ako duktor vtedajších prvákov. Po dlhých rokoch útlaku a obmedzovania počtu študentov teológie u nás na Slovensku to bol prvý ročník, v ktorom sme v tomto smere pocítili odmäk, veď do jediného seminára v krajine poznačenej komunistickým režimom bolo prijatých skoro sto adeptov kňazstva. Ešte cez prázdniny pri vysviacke novovymenovaného spišského biskupa jeho svätiteľ kardinál Jozef Tomko uviedol, že nad Tatrami svitá na lepšie časy. A nebol to len úkaz prírodnej scenérie toho pamätného dňa, keď sa nad našimi veľhorami objavilo žiarivé slnko, ale bola to predovšetkým nádej pre celú spoločnosť, že náboženská sloboda je už veľmi blízko a priam na dosah ruky. Vlhli nám oči, mäkli srdcia a napäté vzťahy sa začali uvoľňovať. Samozrejme, že k slobode neodmysliteľne patrí i zodpovednosť za ňu samotnú a za jej využitie. K pádu železnej opony prispeli aj zmeny v okolitých štátoch a napomohli prevratu režimu a politického systému. Zásah vyššej moci nám pokojnou cestou prostredníctvom zamatovej revolúcie dokorán otvoril bránu do ostatného sveta a položil pred nás nové široké možnosti rozvoja a napredovania. V tých hektických okamihoch sme mali so spolužiakmi stále na zreteli vyššie spomínané slová malého svätca. Napriek bytostnej neistote, čo s nami bude, s veselosťou sme sa snažili riešiť každý problém. Avšak nie s veselosťou sprevádzanou výbuchmi smiechu, ale s veselosťou ako vnútornou dispozíciou srdca, lebo situácia bola vážna. Teda s pokojom duše, síce niekedy ustarostenej, ale i tak pokorne usmiatej. Iba z tohto postoja mohla v nás vyrásť radosť z nečakane rýchleho sledu vnútroštátnych udalostí a z darovanej slobody. Pod vplyvom okolností sa človek musel rozhodnúť, čo bude ďalej nasledovať a ako perspektívne napredovať. Pretože zrelosťou ľudského života je prijatie vlastného osudu. Zmieriť sa s takou realitou, aká v skutočnosti je, vrátane samého seba i najbližšieho okolia. Sloboda pre nás bola v možnosti vybrať si, v schopnosti rozhodnúť sa podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, ale aj vo vernosti šľachetným pohnútkam a ideálom. A to, samozrejme, v poníženosti a v bázni pred Pánom. V nepriazni a rozbitých plánoch sme museli dokázať vidieť väčšie dobro, ktoré pre nás pripravil. Súženie a zármutok totižto iba poškodzujú nervovú sústavu, žalúdok i srdce, obmedzujú zvládnutie ťažkého stavu, doslova až skracujú život. Duchovná sila radosti však človeka robí sviežim, dodáva mu optimizmus a elán. Veď radosť je silou každého života. Vynikajúci spovedník, Boží služobník, skromný kňaz, duchovný otec a rehoľný páter Angelus nás ešte za čias prenasledovania naučil jednoduchému vyznaniu viery v skrátenom pozdrave „LOR“. Keď sme chceli vedieť, kto patrí k nám, stačilo sa pozdraviť symbolickou skratkou. Malé evanjelium Ježiša Krista v tomto slove znamenalo toľkoto: L – láska ľútostivá lieči, O – obetavosť otvára oči, R – radosť rozdávaním rastie. Tajomstvo dobrého života je naozaj hlboko ukryté pod zásterkou uvedeného zvolania. Nie však v jeho slovách, ale v podstatnom význame ich obsahu, v samotnom prežívaní ich kratučkej, ale zmysluplnej zvesti. Skúste si to na sebe vyskúšať, ono to perfektne funguje. Nemusíte po sebe pokrikovať LOR, ale naplňte svoj život týmto posolstvom. Je ľudské, reálne a Ježišovi blízke. Páter Angelus žil skrze toto evanjelium v chýre svätosti. A o tú predsa aj v našom osobnom živote ide. Keď to toľkí dokázali, prečo nie i my, súc hriešni?