Ľudia ako rozumné tvory by sa mali hlbšie zamyslieť nad ich významom. Teda nad samotnou skutočnosťou, aké miesto zaujímajú v našom hodnotovom rebríčku. Aký majú zmysel pre náš život. Neviem, či sa z nás načisto vytratilo duchovno a sme stále viac zameraní na konzum, blahobyt a materializmus.
Veľká noc nám ponúka možnosť zastaviť sa počas nasledovných sviatočných dní, stíšiť sa, s pokorou pokľaknúť v chráme pod kríž a pouvažovať o obsahu liturgie veľkonočného trojdnia. Tu môžeme v hĺbke ducha nanovo objaviť tajomstvo života a smrti, tajomstvo bolesti a vykúpenia, tajomstvo spásy a vzkriesenia. Nielen Kristovho, ale aj nášho. Osobné prežívanie viery v testamente Ježišovho poslania a myšlienkových odkazov nás má priviesť k vnútornému zušľachteniu, k pokoju duše, k nádeji, ktorú ohlasuje Cirkev v ťažkých časoch liberalizácie a sekularizácie spoločnosti i v každodennom bytostnom rozorvaní zmietaných jednotlivcov rozličných stavov a na rôznych postoch.
Vo farnosti Rosina sa budeme v týchto dňoch určite intenzívnejšie zamýšľať aj nad poslaním kňazov ako služobníkov oltára a nasledovníkov samého Ježiša Krista. V piatok nás totižto zasiahla smutná správa, že vo veku 60 rokov zomrel vdp. dekan Emil Floriš, ktorý v našej obci pôsobil v rokoch 1987 až 1997. Desať rokov jeho pastoračnej činnosti zanechalo v nás mnohé spomienky. Pamätáme si ho ako výborného kazateľa, horlivého kňaza za čias totality, keď bol pre svoje aktivity sledovaný štátnou bezpečnosťou a nežiaducou osobou nepriateľskou komunistickému režimu.
Spomíname si na neho ako vzdelaného a rozhľadeného človeka, ako na priateľa mládeže, keď nielen pre miništrantov organizoval rôzne podujatia – stretnutia na fare pri náboženských filmoch, pobyty na chatách s duchovným a spoločenským programom, šírenie kresťanskej literatúry medzi pospolitým ľudom. Organizoval futbalové turnaje v dekanáte, na fare umožnil záujemcom hrávať stolnotenisové zápasy. Chodievali sme spolu na túry, vybavoval zájazdy do zahraničných pútnických miest. Rád čítal a študoval aj v staršom veku. Podporoval študentov teológie a seminár bohoslovcov. Spolukňazi ho radi pozývali ako kazateľa na veľké púte.
Známe boli jeho homílie hlavne v susednej farnosti Višňové. Vedel inteligentným a neurážlivým spôsobom Božiemu ľudu povedať pravdu, ktorú sa iní obávali vyjadriť. Netajil sa tým, že neľudský režim nemôže dlho vydržať. V časoch neslobody to boli odvážne, ale aj prorocké slová. Vedel si urobiť sám zo seba žarty a rád si zavtipkoval so staršími farníkmi. Rád manuálne pracoval, staral sa o kostol, faru, farskú záhradu a nadovšetko o spásu jemu zverených ovečiek, o záchranu ľudských duší. Tú jeho teraz ponechávame Božiemu milosrdenstvu, ktorého jubilejný rok slávime.
Tohtoročnú Veľkú noc v Rosine začneme teda netradične, a to už v stredu pohrebom Božieho služobníka Emila. Jeho telesné pozostatky budú uložené do zeme na starom cintoríne pri hlavnom kríži. Zádušnú svätú omšu odslúžia a pohrebné obrady vykonajú biskupi Tomáš Galis a Viliam Judák. Takúto výnimočnú a smutnú udalosť zažila naša obec naposledy v roku 1981, keď zomrel pán dekan Michal Gallo. Obrovské zástupy ľudu - kňazov, miništrantov, veriacich i ostatných spoluobčanov sa vtedy tiahli od kostola až po cintorín. Teraz sa očakáva ešte väčšia účasť zo strany duchovenstva, ale aj z okolitých farností, z jeho rodiska, z farností, kde účinkoval i z miesta jeho posledného pôsobiska na Kysuciach.
V roku 1995 pri veľkonočnej slávnosti vtedajší správca farnosti Rosina hovoril o historickej štafete apoštolov, ktorí bežali k prázdnemu hrobu Ježiša. Odovzdávanie tejto štafety bolo zverené nám a ďalším generáciám. Je to objavenie senzačnej správy o Ježišovom zmŕtvychvstaní v podobe prázdneho hrobu. Je to viera vo vzkriesenie Pána. Poťažkal si, že dnešná moderná doba, ktorá sa pomaly dá už prirovnať tej pohanskej z čias antického Ríma, nemá opravdivých svedkov evanjelia.
Ľudia sa boja úžasnej pravdy o posmrtnom živote, o večnosti. Boja sa slobody ducha, boja sa opustiť hriech a zmeniť nemorálny spôsob života, na ktorý si zvykli. Rozumní sa paradoxne prispôsobujú svetu a nerozumní si prispôsobujú svet podľa seba. Silou-mocou sa držíme vecí, ktoré sú lákadlom, ale nie požehnaním. Sme k nim pripútaní a nezdravo od nich závislí. Spýtal sa, prečo odmietame ponuku Boha, prečo nechceme počuť hlas svedomia. Prečo klameme sami seba slepotou duše. Prečo máme zatvrdnuté srdcia.
K týmto otázkam pridal konštatovanie, aby sme sa nečudovali a nesťažovali na to, čo sa s nami a v našich rodinách deje. Ponúkol však aj návod na riešenie: oslobodiť sa od bremena sebectva, od otroctva zamerania iba na seba samých. Máme myslieť predovšetkým na druhých, vedieť sa podeliť, dokázať sa zriekať. To znamená zaprieť vlastné predstavy, vziať na seba každodenný kríž a nasledovať Spasiteľa. Len On môže odvaliť kameň z nášho srdca, ktorý nás drží v hrobe zatratenia. Dovoľme ho Kristovi odstrániť, a tak spoznať udalosť spásy a pravdu, že jedine Kristus je kľúčom v histórii každého človeka.
Prekonajme strach, neistotu, úzkosť, zdesenie a tieseň. Sám Ježiš hovorí: „Ja som vzkriesenie a život. Kto žije a verí vo mňa, nezomrie naveky!“ Ak tomu naozaj uveríme, tak potom to bude na našich životoch aj vidieť. Len tak sa budeme mať lepšie. K tomuto odkazu zosnulého pána dekana Emila Floriša sa s úctou pripájam. Hlboko v pamäti si uchovávam jeho slová o sviatosti kňazstva: „Kňazstvo sa nesmie stať rutinou, kňazstvo je celoživotnou obetou.“ Som vďačný Bohu, že som smel časť svojej mladosti prežiť po jeho boku pri rosinskom oltári v službe Cirkvi.
Odpočívajte v pokoji, pán dekan! Vojdite do radosti svojho Pána!
