Byť statočný dnes znamená ísť často proti všetkým, proti prúdu tohto sveta — zostať verný pravde, aj keď lož a klamstvo prinášajú omnoho lepšie výhody, zostať čestný, aj keď kompromis svedomia a ľahostajnosť sľubujú väčší pokoj, zostať verný Bohu, aj keď to mnohokrát prináša nepochopenie či osobnú obetu.
Statočnosť nie je neprítomnosť strachu. Statočný človek sa bojí, ale nenechá sa strachom ovládnuť. Má odvahu konať dobro aj vtedy, keď ho to niečo stojí. Práve v tom spočíva veľkosť človeka. Ježiš v evanjeliu dnešnej nedele podľa sv. Matúša hovorí: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal. Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého“.
Hans Urs von Balthasar pripomína, že svätosť nie je únik zo sveta, ale odvážne prijatie vlastného povolania v ňom. Človek dozrieva vtedy, keď prijíma svoj kríž ako miesto stretnutia s Bohom. Nie každý boj je viditeľný — niekedy najväčšiu statočnosť prejavuje otec rodiny, matka pri chorom dieťati, učiteľ, ktorý nerezignuje na pravdu, alebo človek, ktorý v tichosti nesie svoje utrpenie bez zatrpknutia.
Starorímsky filozof Seneca vo svojom diele O úteche pre Helviu píše o tom, že ľudská povaha je nastavená tak, že neobdivuje nič viac ako človeka, ktorý statočne znáša nešťastie. „Nik v nás nevzbudí takú úctu ako človek, statočne znášajúci nešťastie.“ Širší kontext uvedenej myšlienky Senecu vyjadruje, že ako stoik zastával názor, že vonkajšie okolnosti a rany osudu nedokážeme vždy ovplyvniť, no plne kontrolujeme to, ako na ne zareagujeme. Ako sa s nimi vyrovnáme a popasujeme. Nešťastie preto filozof nevnímal ako voľajaké zlo, ale ako príležitosť ukázať vnútornú silu, pevný charakter a cnosť.
Fulton J. Sheen povedal: „Kým nebude duša väčšia než jej kríže, kríže ju budú lámať.“ Kresťanská statočnosť vyrastá z vedomia, že Kristus už niesol kríž pred nami. Preto veriaci človek nebojuje sám. Keď padá, môže vstať, keď slabne, môže čerpať silu z Božej milosti. Zažijeme veľa vecí, ktoré v živote neočakávame, ale to, čo sa nám stane má svoj zmysel pre našu večnosť.
Svätý Tomáš Morus je nádherným príkladom odvahy svedomia. Mohol si zachrániť život jediným kompromisom. Stačilo zaprieť pravdu. Neurobil to. Pred smrťou povedal slová, ktoré sa stali svedectvom integrity: „Som dobrým služobníkom kráľa, ale najprv Boha.“ To je pravá statočnosť — vedieť, komu patrí posledná a najdôležitejšia vernosť.
A aká je satisfakcia statočného človeka na konci jeho života? Nie je to potlesk sveta. Nie sú to medaily ani tituly. Najväčšou satisfakciou je pokoj svedomia, pokoj duše. Vedieť, že človek nezradil to najcennejšie — pravdu, lásku a Boha. Keď sa človek na konci života obzrie späť, nebude ľutovať obety, ktoré priniesol pre dobro druhých. Skôr bude ľutovať chvíle, keď nemal odvahu. Stojí za to riskovať.
Svätý Pavol píše: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2 Tim 4,7) To je satisfakcia apoštola, mučeníka, ale aj každého kresťana, ktorý vytrval. Možnože statočný človek počas života zdanlivo prehráva v očiach sveta. Ale v Božích očiach víťazí. Kristus totiž nehodnotí podľa popularity, ale podľa vernosti. Na konci života nebude najdôležitejšia otázka: Koľko si toho získal? Ale: Koľko dobra si vykonal? Koľko pravdy si ubránil? Koľko slabých si ochránil? Koľko lásky si rozdal?
Téma statočnosti je veľmi hlboká, lebo ukazuje, že veľkosť človeka sa často neodhaľuje vo chvíľach úspechu, ale v momentoch skúšky. Ako povedal Blaise Pascal: „Človek je len trstina, najslabšia v prírode, ale je to mysliaca trstina.“ Jeho dôstojnosť nespočíva v sile tela, ale v schopnosti poznať pravdu a slobodne sa pre ňu rozhodnúť. A možno práve tu je jadro statočnosti: statočný nie je ten, kto nikdy nepadne, ale ten, kto po páde znovu vstane a pokračuje ďalej. Nerezignuje na zlobu a pády.
V službe životu, v povolaní apoštola i každodenných zápasoch nech nás sprevádzajú slová Fultona J. Sheena: „Víťazstvo nepatrí tým, ktorí nikdy nebojovali, ale tým, ktorí sa nikdy nevzdali.“ A práve tam čaká statočných a udatných veľká satisfakcia — počuť Kristove slová: „Správne, dobrý a verný sluha… vojdi do radosti svojho pána.“ (Mt 25,23)
V liste Rimanom apoštol Pavol vyznáva: „Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“.
Nech nám teda Boh dá odvahu žiť tak, aby sme na konci nemuseli prosiť o ospravedlnenie a odpustenie za premárnený život, ale aby sme s pokojným srdcom mohli povedať: Pane, hoci som nebol dokonalý, ale snažil som sa byť statočný, snažil som sa žiť čestne a spravodlivo. A to z lásky k Tebe, Bože!
Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.
