Ale viera nie je neprítomnosť búrky či zemetrasenia v živote človeka. Viera je presvedčenie, že ani v búrke či inom živle nie sme sami. Apoštol Peter kráčal po vode Genezaretského jazera, kým sa pozeral na Krista. Keď však začal vnímať vietor, vlny a vlastnú bezmocnosť, začal sa topiť. A vtedy zvolal: „Pane, zachráň ma!“ A Kristus mu podal ruku. Aký nádherný obraz viery! A Božej moci a pomoci!
Peter sa nezachránil sám. Nevymyslel riešenie. Neodvrátil vietor. Neupokojil more. Urobil iba jednu vec – obrátil sa na Krista. A Kristus ho nenechal utopiť sa. Koľkokrát sme aj my podobní Petrovi? Najprv sa pozeráme na Boha. Potom sa pozrieme na problém. Potom na svoju slabosť. Potom na budúcnosť. Potom na to, čo všetko sa môže pokaziť. A nakoniec už nevidíme Boha, ale iba vlny. A začíname sa topiť v nedôvere.
Viera mi hovorí: „Nemusím všetko zvládnuť sám.“ Nedôvera hovorí: „Čo ak to dopadne zle?“ Viera odpovedá: „Neviem, ako to dopadne, ale viem, komu môžem dôverovať.“ Nedôvera sa neustále pýta: „A čo bude zajtra?“ Viera hovorí: „Ten, ktorý je so mnou dnes, bude so mnou aj zajtra.“ A práve tu sa rodí triumf viery. Viera neznamená, že sa nebudem topiť. Nielen vo vode. Ale v starostiach. V strachu. V otázkach. V sklamaní. V neistote. V nedôvere. A Kristus hovorí: „Dôveruj mi.“ Voda vždy zostane vodou. Vietor môže ešte chvíľu fúkať. Vlny môžu ešte stále biť do loďky.
Hans Urs von Balthasar zdôrazňoval krásu kresťanského povolania ako odpovede človeka na Božiu lásku. A práve tu sa stretávame s jedným z koreňov nedôvery – chceme mať všetko pod kontrolou. Ale život nám stále pripomína, že my absolútnu kontrolu nikdy ani nebudeme mať. Treba sa učiť odovzdanosti do Božej vôle. A keď zápasíme s otázkami a pochybnosťami, nemusíme sa báť – aj náš zápas môže byť cestou k hlbšej viere. Nakoniec Kristus je v loďke s nami.
Človek sa môže topiť dvoma spôsobmi. Môže sa fyzicky topiť vo vode. Vtedy zápasí o život, hľadá pomoc, volá o záchranu. Ale človek sa môže topiť aj v spomínanej nedôvere. A možno práve toto je jeden z najväčších problémov dnešného človeka. Máme viac informácií ako kedykoľvek predtým, ale nie vždy máme viac pokoja. Vieme okamžite, čo sa stalo na druhom konci sveta, sledujeme vojny, ekonomické problémy, choroby, katastrofy, politické konflikty, neistotu budúcnosti. Telefón máme vo vrecku a s ním akoby sme mali vo vrecku aj celý nepokoj sveta.
Súčasný človek sa neraz až topí v mori týchto verejne dostupných informácií. Každý deň mu prichádzajú stovky správ. Niektoré sú pravdivé, iné skreslené. Niektoré nás informujú, iné nás vystrašia. Algoritmy sociálnych sietí veľmi dobre vedia, že strach priťahuje pozornosť. A tak sa môže stať, že človek ráno otvorí telefón a večer ho zatvorí s pocitom: „Svet sa rúti do záhuby.“ To je globálna komunikácia, ktorá ovplyvňuje spôsob našej existencie. A možno práve tu potrebujeme duchovnú disciplínu. Nie všetko, čo sa k nám dostane, musí vstúpiť do nášho srdca. Nedovoľme, aby dezinfoscéna vytlačila Boha z nášho vnútra.
Triumf viery totižto vyzerá úplne inak. Je to matka, ktorá napriek bolesti večer pokľakne a modlí sa. Je to otec, ktorý nevie, čo prinesie budúcnosť, ale napriek tomu pokračuje ďalej v životnom zápase. Je to chorý človek, ktorý verí v uzdravenie. Je to človek, ktorý stojí pri hrobe a napriek slzám verí, že smrť nemá posledné slovo. To je úžasný triumf viery.
V Žalme 85 nachádzame nádhernú vetu: „Blízko je spása tým, čo sa ho boja, a jeho sláva bude prebývať v našej krajine.“ Koľko neistoty a nepokoja vzniká práve preto, že chceme riadiť to, čo nám nepatrí? Chceme riadiť budúcnosť. Chceme riadiť rozhodnutia iných ľudí. Chceme poznať okamžité odpovede na všetky otázky. Chceme vedieť, čo sa stane zajtra.
Možno dnes naozaj netušíme, čo príde. Ale vieme, kto bude s nami. Preto je spása blízko tým, čo dôverujú. Druhá časť žalmu je dokonca ešte odvážnejšia - Božia sláva bude prebývať v našej krajine. To nie je iba osobná modlitba. Je to prosba, aby Boh prebýval medzi nami. V našich rodinách. V našich manželstvách. Medzi rodičmi a deťmi. V našich školách. Na našich pracoviskách. V našej spoločnosti. V našich obciach. Dedinách i mestách. V našom národe.
Svet napokon nepotrebuje veľké množstvo negatívnych informácií. Potrebuje viac dôvery, pravdy, odpustenia, služby a lásky. A možno práve človek, ktorý prestane šíriť strach, roznášať zlobu a začne prinášať nádej, urobí veľmi veľa pre to, aby Božia sláva prebývala v našej krajine.
Každý z nás sa niekedy ocitne symbolicky vo vode. Azda až na jej samom dne. A začína sa „topiť“. Niekedy sú vlny okolností také veľké, že máme pocit, že už nevládzeme a že to nezvládneme. Vtedy máme dve možnosti: topiť sa v nedôvere, alebo podať ruku Kristovi. Potrebujeme ihneď urobiť iba to, čo urobil apoštol Peter.
Viktor Frankl nám pripomína ďalšiu dôležitú pravdu. Nie všetko v živote si môžeme vybrať. Nevyberieme si rôzne okolnosti. Nevyberieme si neočakávané sklamanie. Nevyberieme si druhy bolesti. Nevyberieme si všetky príležitosti. Nevyberieme si, čo urobia druhí ľudia. Ale zostáva nám možnosť rozhodnúť sa, aký postoj zaujmeme. Pretože niekedy nevieme zmeniť nejakú okolnosť. Ale môžeme zmeniť spôsob, akým cez ňu prejdeme. Môžeme prechádzať utrpením s nenávisťou. Ale môžeme ním prejsť aj s dôverou. Môžeme byť z bolesti zatrpknutí. Ale môžeme z nej vyjsť hlbší. Veď čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Fulton Sheen často zdôrazňoval silu pohľadu. Pohľad mení človeka. To, na čo sa dlho pozeráme, začína formovať náš vnútorný svet. Ak sa stále pozeráme na zlo, môžeme začať veriť, že zlo je všade. Ak sa stále pozeráme na katastrofické správy, môže sa nám zdať, že budúcnosť už nemá žiadnu nádej. Ak sa stále pozeráme na seba, môžeme upadnúť do sebectva a egoizmu. Ale ak sa pozeráme na Krista, začíname všetko ostatné vidieť v jeho svetle. A preto sa potrebujeme niekedy zastaviť a povedať: Pane, zober môj pohľad od vĺn a obráť ho na seba. Je to schopnosť vidieť realitu s Bohom.
Keď teda podáme Ježišovi ruku, možno sa všetky okolnosti v momente nezmenia. Ale zmení sa niečo v nás. Nemusím poznať celú trasu cesty, keď poznám Toho, ktorý ma po nej vedie. A keď príde strach, keď príde neistota, keď budeme mať pocit, že sa topíme, spomeňme si na slová žalmu: „Blízko je spása tým, čo sa ho boja, a jeho sláva bude prebývať v našej krajine.“
