Žijeme v rozporuplnej dobe. Už nemusíme byť ani tým, kým vlastne sme. Stačí si vybrať správny filter. Človek si už môže kúpiť takmer všetko – a ak nemá peniaze na originál, môže si kúpiť fejk. Fejkové hodinky. Fejkové tenisky. Fejkové kabelky. Fejkové značky. Dokonca existuje aj fejková zbožnosť – navonok svätý, vo vnútri prázdny. Tak ako predtým aj teraz platí Ježišov výrok o farizejoch – „tento ľud ma uctieva perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa“ (Mt 15,8).
A dnes už dokonca máme aj niečo oveľa dokonalejšie – fejkové fotografie, fejkové videá, fejkové profily, fejkové správy a dokonca fejkové tváre. Stačí spomínaný filter a človek môže vyzerať o dvadsať rokov mladšie. Niekedy sa pozeráme na fotografie na internete a hovoríme si: „Pane Bože, akí sú tí ľudia krásni, šťastní a spokojní!“ A potom človeka stretneme osobne a zistíme, že fotografia bola pravdivá asi ako reklamný leták na zázračný liek.
Dnes už nemusíme meniť realitu. Stačí ju upraviť vo fotoshope. Lenže je tu jeden problém – pred Bohom žiadny fotoshop nefunguje. Boh nevidí náš skutočný profil. Boh vidí naše srdce. Vidí do nášho vnútra. Do najtajnejších zákutí duše. Môžeme mať krásny dizajn, krásnu fotografiu, krásny úsmev. Môžeme vyzerať, že máme všetko pod kontrolou. Ale Boh vidí aj to, čo fotografiou neukážeme: našu únavu, strach, závisť, zranenia, slabosti, hriechy, ale aj dobro, ktoré nikto nemusel vidieť.
A možno práve preto je kresťanstvo také nádherné. Boh od nás nechce fejk. Nežiada, aby sme pred ním vyzerali lepšie, než ako naozaj sme. Nežiada dokonalého človeka. Žiada pravdivého človeka. Pretože človek môže oklamať svojich priateľov, svojich kolegov, možno celý internet. Ale Boha neoklame ani jedným jediným kliknutím. Tu nastáva bod zlomu.
Fejkové hodinky nás môžu pripraviť o peniaze. Fejková kabelka môže byť nepríjemnosť. Fejková správa môže človeka oklamať. Ale existuje jeden oveľa nebezpečnejší fejk: fejkový život. Človek môže celé roky hrať len dajakú úlohu, hereckú rolu. Pred ľuďmi dobrý kresťan. Pred rodinou milujúci človek. Pred kolegami úspešný človek. Pred svetom šťastný človek. A vo vnútri môže byť úplne prázdny. Rozorvaný a nespokojný.
Ježiš práve toto vyčítal farizejom. Navonok boli nahodení, vždy upravení, akože nábožní, vedeli sa modliť, poznali zákon. Ale Ježiš napriek tomu všetkému „peknému“ o nich povedal, že srdce majú ďaleko od neho. Na míle vzdialené. To je najväčšie nebezpečenstvo náboženského fejku: keď pery hovoria „Bože“, ale srdce hovorí „ja“.
Sv. Augustín pochopil, že pred Bohom nemá význam hrať divadlo. Veď Boh nás pozná dokonale. Pozná naše dejiny. Pozná naše pády. Pozná aj tie veci, ktoré by sme najradšej vymazali zo svojej minulosti. A napriek tomu nás miluje. To je možno najväčšie tajomstvo kresťanstva: Boh pozná originál – a predsa ho miluje. Nepotrebuje náš filter. Nepotrebuje našu dokonalú fotografiu. Nepotrebuje náš úsmev na objednávku. Potrebuje naše otvorené srdce. Len jedna vec sa fejkom stať nedá: Božia láska.
Človek môže byť slušný zo spoločenských dôvodov. Môže sa usmievať, pretože sa to patrí. Môže byť nábožný, pretože to od neho očakáva rodina. Ale kresťanstvo hovorí: Nechaj Krista vstúpiť dovnútra. Nech nezmení iba tvoje správanie. Nech zmení tvoje srdce. To, čo je zranené, zgniavené, zničené.
Fulton Sheen by sa možno opýtal: „Kto si, keď ťa nikto nevidí?“ Kto som, keď nikto nekontroluje môj mobil. Keď nikto nevidí, čo robím na internete. Keď nikto nepočuje moje myšlienky. Keď nikto nevie, čo som v duchu povedal. Keď nikto nevie, čo som potajomky urobil. Práve tam sa ukazuje originál človeka. Nie fotografia na profile. Nie počet lajkov. Nie titul. Nie funkcia. Nie oblečenie. Ale úprimné srdce.
Aj viera môže mať filter. Nie som aj ja niekedy kresťanským fejkom? Modlím sa – ale neodpúšťam. Chodím do kostola – ale doma som neznesiteľný. Poznám prikázania – ale keď sa mi nehodia, radšej ich nedodržiavam. Rozprávam o láske – ale človeka, ktorý mi ublížil, nechcem ani vidieť. To je zvláštny kresťanský paradox.
Chceme Ježiša ako Spasiteľa, ale nie vždy ako Pána. Chceme nebo, ale nie vždy obrátenie. Chceme odpustenie, ale nie vždy odpúšťať iným. Chceme Božie požehnanie, ale nie vždy Božiu vôľu celú. Boh nás nechce zahanbiť. Chce nás oslobodiť. Chce nás obnoviť. Pretože vtedy, keď prestanem pred Bohom čosi predstierať, môžem konečne začať byť sám sebou. Nemusím byť dokonalý. Kristus neprišiel za tými, ktorí sa tvária, že sú zdraví. On prišiel uzdraviť „chorých“.
Raz všetky fejky zmiznú. Zmiznú fejkové profily. Fejkové fotografie. Fejkové značky. Fejkové úsmevy. Fejkové príbehy. A zostane sám človek. Alebo len človek a Boh. Vtedy bude dôležité, či v tvojom srdci bola láska. „Miloval si?“ Len to má ozajstnú a večnú hodnotu. Ako hovorí Echart Tolle: láska je stav bytia. A naša láska je účasťou na Božej láske.
A preto všetky fejky fejkov zostanú až na veky vekov... Ale Božia láska nie je fejk. Božie odpustenie nie je fejk. Kristov kríž nie je fejk. Eucharistia nie je fejk. Nádej nie je fejk. A ani človek, ktorý sa po páde znova postaví, nie je žiadny fejk. To je pravý originál. Boh nás pozná po mene. On nás miluje takých, akí naozaj sme. A On jediný nás môže urobiť skutočnými. Lebo vidí každého bez retuše.
