Ocko sem, ocko tam - nič krajšieho vravím vám na tom svete nepoznám

S brieždením a pribúdajúcim ranným svitom sa náhle zobudí starší synček a zisťuje, či maminka už odišla do práce. Keď vidí, že posteľ je prázdna, tak vhupne ku mne pod perinu a nachvíľočku ešte usne. Naozaj len na chvíľku, lebo zrazu sa ma opýta: „Už bude Tom a Jerry?“ Jeho ranný rituál sa práve touto rozprávkou na jednej zo staníc televízie môže začať. Dcérka, keď započuje šuchot a pocíti naše vstávanie, okamžite pribehne do obývačky a zaujme svoje miesto v kresle pri bračekovi. „Ocko, prosím si mliečko“, zaprosíka syn a malá ho napodobňuje: „Kajík, potím ti!“ Servírujú sa raňajky. Maličká trošičku odpije a kričí: „Tatino, kakoník!“ Čo znamená, že chce makovník. Prinesiem jej krajček koláča, tiež synovi, a spolu pekne papajú. Popri ďalších rozprávkách na iných programoch nám čas rýchlo letí. Treba sa nám rýchlo umyť, nezabudnúť na zúbky, teda ich vyčistenie a nasleduje najdlhší proces obliekania. No, uznajte, veď komu z detí by sa chcelo ísť ráno do škôlky. Našťastie tu preberá iniciatívu Terezka, lebo tá, hoci materskú školu ešte nenavštevuje, chce tam byť prvá. Aj si pokrikuje: „ Pvá, pvá...“, že je prvá oblečená. Je len samozrejmé, že prvú oblečiem ju, aby neplakala. Ináč by si myslela, že ju nechcem zobrať s nami. Vonku na prechádzku. Potom pri vchodových dverách poskakuje a volá na brata: „Peki, poď do koky!“ Petrík sa pomaly rozbieha a keď sme riadne vyzbrojení, čiže teplo oblečení, k čomu patrí overal, čiapka, šál a rukavice, tak vyrážame do terénu. Vonku panuje krutá pani zima s arktickými mrazmi. Ešteže cesta do škôlky nám trvá iba päť minút a dá sa to v pohode zvládnuť. V areáli základnej školy je veľa školopovinných a stretávame aj škôlkarov. Tak ako sa malému nechcelo, tak teraz sa jeho otáľanie mení na aktívnejší pohyb. Má tu totižto známe tváre a v poslednom čase sa do škôlky tešil. Ostatný týždeň ale pobudol doma, lebo bol chorý, preto som sa obával dnešného dňa, ako zvládneme nástup medzi spolužiakov. Dopadlo to nad očakávanie. S tradičnou otázkou: „Ocko, kedy prídeš pre mňa?“ sme sa lúčili. Keď som ho po božteku uistil, že prídem ako prvý z rodičov, aby bol čo najskôr doma, spokojne vošiel so svojou obľúbenou hračkou autom Materom do triedy. S úsmevom nám zakýval rukou na odchod. Pokým som sa ja rozprával s pani učiteľkou zapadol medzi rovesníkov a už sme ho nezaujímali. Malá Terezka by sa však najradšej rozbehla za ním, ale to už pani učiteľka zatvárala dvere. Vybrali sme sa teda s dcérkou naspäť domov, lebo nám treba prichystať niečo na obed. Na rad príde chvíľka poobedného odpočinku a ani sa nenazdáme, pôjdeme zas do materskej školy pre syna. Už sa teším na radostné zvítanie, keď nás zbadá z dverí jedálne po olovrante. A doma nás potom čaká ešte jedno krásne stretnutie. To keď príde domov aj naša maminka z práce a opäť budeme všetci spolu pokope ako jedna šťastná rodinka.