Slovenčina v Čechách.

Nedávno sme ju boli navštíviť.
Naplánovali sme si zaujímavý výlet do Častolovíc.
Krásny zámok, rozprávková záhrada, zverinec s pštrosmi, čiernymi prasiatkami, pokojné jazierko, ohrada s nádherne hebkými danielmi a ten krásny pocit, keď nám dovolili pohladkať ich zamatové parôžky.

Obdivujúc desiatky odrôd voňavých ruží v zámockej záhrade, som sa na chvíľu cítila ako kráľovná.
Okolo mňa moja kráľovská rodina, oáza pokoja.

Môj zrak však upútalo dieťa.
Dievčatko.
Jeho výraz tváre, nepokojom blúdiace očká neschopné zastaviť sa dlhšie na jednom bode, nespokojné pobiehanie a slzy na krajíčku.
I keď mlčalo, počula som jeho krik, jeho beznádejné volanie o pomoc.
-Stratilo sa!-
Povedala som naraz, vytrhnutá z rozprávky - späť v realite, v úplne inej role- tej mamičkovskej.

Podišla som k nej a snažila sa ju upokojiť, uistiť, že spolu jej maminku nájdeme.
Ale namiesto očakávaného upokojenia, sa mi z jej tváre vrátil opačný signál - zmätenie, nepochopenie, strach?
Pochopila som to, keď jedine pri jednom slove sa jej oči zastavili a chvíľu pobudli v pokoji.
-Maminka.-
To jej hlavička zachytila.
Toto bolo pre ňu najdôležitejšie.
Ani neviem prečo som toto slovo povedala v češtine.
Vedľa mňa sa zrazu objavila moja sestra a tá dievčatku všetko povedala ešte raz, ale v češtine.
A za pár zámockými múrmi sme maminku aj objavili.

Mohli sme sa zasa hrať na kráľovskú rodinu.
V ten deň sme sa ešte párkrát stretli so strateným nájdeným dievčatkom - usmievalo sa na nás.

Dnes Vám už rozumiem, prečo rozprávate po česky aj keď ste vo vnútri stále Slovákmi.
Keď chcete, aby Vám tí okolo Vás - stojaci, chodiaci, veselí, alebo smutní, malí, či veľkí rozumeli, nuž musíte.