Ako sme zdedili Škodu 120.

Cítila som voči nemu nekonečnú zaviazanosť.Roky bol vlastníkom bielej Škody 120, ale ja som vedela, že on milovník šoférovania, prívrženec rýchlej jazdy, odpradávna túži po aute iných kvalít.Túžil, túžil, veľa rokov.Vždy ale bolo niečo iné, čo chcel uprednostniť. Vlastne niekto iný - my jeho deti, jeho rodina.Uvedomovala som si, že keby ustavične neuprednostňoval mňa a sestru, už dávno by sedel v super rýchlom aute, s tým svojím šibalským úsmevom.Ako veľmi som len chcela naplniť jeho sen.A tak som posielala hlasovacie lístky.Môj ocko zatiaľ nestrácal čas. Spolu s mamkou investovali zarobené peniaze do nás.Takýmto štýlom nemohol mať dosť na svoj sen.Bolelo ma to, ale on si nedal povedať.A ja som stále nevyhrávala.Aké to asi je odkladať sny z roka na rok?Vyrástla som, vyštudovala, vydala sa, presne tak ako moja sestra.Už sme stáli na vlastných nohách a robili všetko preto, aby náš ocko už nemal ani závan pocitu, že musí pomáhať.A jeho úspory sa už natoľko nestenčovali.Konečne si jedného dňa splnil sen.Len nedávno si kúpil FORD FOCUS.Pár dní na to nás navštívil. V ruke držal kľúče. Podal ich môjmu manželovi spolu s papiermi od auta.-Je Vaša.-Povedal.Daroval nám svoju starú lásku.Od toho dňa našu bielu, zdedenú škodovku milujeme.Roky udržiavaná, hýčkaná, ochraňovaná pečaťou svojho milovaného majiteľa, je na svoje možnosti vo výbornom stave.Toľkokrát už našej mladej rodine poslúžila.Pre deti je to Ferari.Stačí zahlásiť:-Ideme do autíčka a v tom momente, položia všetko, aj tú najúžasnejšiu hračku, pripravení na výlet.Napriek svojej hyperaktivite v nej akýmsi spúšťacím zázrakom sedia úplne ticho, sledujúc cestu, v očakávaní, kam nás autíčko zavedie.A keď v nej sedím ja, vždy sa zhlboka nadýchnem atmosféry, ktorú skrýva. Cítim všetky tie roky obety môjho ocka. Obetu lásky, ktorej je schopný len rodič.A ja, podľa jeho vzoru, ktorý do mňa vpísal, túžim len po tom, aby som pre svoje deti urobila presne to, čo on pre mňa.